Sadla si za počítač a otvorila svoju obľúbenú webovú stránku. Prihlásila sa a už chatovala. Po polhodine ju to však omrzelo. Stretla sa len so samými blbcami... Traja perverzáci, jeden tridsaťročný a jeden desaťročný. Namrzene vypla internet a išla spať.
Na druhý deň sa zobudila už o šiestej. Rýchlo prebehla k počítaču a otvorila stránku. Prekvapilo ju, keď videla svietiť prichádzajúcu poštu. Vzrušene ju otvorila a čítala:
Milá ľalia404,
keď som si pozrel tvoj profil, zapáčila si sa mi. Možno ti to príde trochu blbé, ale už dlho hľadám babu ako si ty. Bol by som veľmi rád, keby sme si mohli spolu písať.
wolv541
Ivana sa zasmiala. Už dlho jej nikto nič podobné nenapísal. Otvorila priečinok s názvom „nová pošta“ a začala písať:
Ahoj wolv541 ( naozaj zaujímavá prezývka),
potešila ma tvoja správa. Nemám nič proti tomu, aby sme si písali. Musím sa priznať, že ma tvoja správa naozaj zaskočila, ale uvedomila som si, že asi budeš celkom milý.
Rýchlo mi odpíš a prihoď niečo o sebe.
ľalia404
Rýchlo poštu odoslala a čakala, či odpíše. Medzitým sa kukla na „profil“ wolva541. Keď si však prečítala jeho vek, razantne odstúpila od počítača. Veď mal 48 rokov!!! Rozhodla sa, že už mu nikdy viac nenapíše a s ťažkým srdcom vypla počítač. Aspoň na chvíľku mala pocit, že konečne stretne chalana a nakoniec sa z neho vykľuje päťdesiatnik! Obliekla sa a vošla do kuchyne. Bolo ešte skoro. Všetci spali. Vytiahla misku, chocapic, mlieko a pustila sa do jedenia. Vtom sa však dvere rozleteli a stál v nich jej mladší brat. Bol na neho veľmi pekný pohľad. Vlasy strapaté, pyžama dokrkvaná a na perách mu pohrával škodoradostný úsmev. Keď sa Ivana bližšie prizrela, zistila, že v ruke drží zdrap papiera. Načiahla sa za ním a rýchlo ho začala čítať. Boli to presne tie dva maily, ktoré pred chvíľou čítala a písala. Pod nimi bol podrobný popis wolva541.
„Čo s tým chceš urobiť? Prečo to máš? A ako si si dovolil špárať sa v mojich veciach?“ oborila sa na neho ihneď. Prišlo jej z toho zle. Nielenže sa jej o dva roky mladší brat špáral v jej počítači, ale navyše zistila, že mlieko, ktoré pila, bolo po záruke.
„Hádaj. Po prvé to ukážem rodičom. Po druhé im poviem, že s ním máš vážny vzťah a po tretie...“
„Čo?? Po tretie čo?“
„To už nechaj na mňa.“ povedal a s úsmevom odpochodoval. Ivana po ňom šmarila topánku. Teda sa aspoň pokúsila. Minula, ale vrazila do práve zívajúceho otca.
„Au! Čo to má doparoma znamenať? Prečo si do mňa hodila topánku?“ ihneď zareagoval otec.
„Prepáč, oci. Nechcela som. Mala zasiahnuť Petra.“ povedala a zagánila na svojho mladšieho brata. Ten jej úškrn vrátil. Ivana si v duchu želala, aby otcovi nehovoril nič o tých mailoch. Ale ako pozná Petra, ten si nenechá ujsť príležitosť, ako potopiť svoju sestru.
„Prečo hádžeš topánky po svojom bratovi? Mohla by si mi to vysvetliť?“ oboril sa na ňu otec. Ivana sa zháčila. Nechcela mu to povedať. Ihneď by sa prezradila. Snažila sa nájsť nejakú duchaplnú výhovorku, Peter ju však predbehol.
„Pre toto oci. Našiel som to v jej počítači.“ povedal a podal otcovi kus papiera. Ivana sa striasla. Otec rýchlo prebehol očami list a potom ich upriamil na svoju staršiu dcéru.
„Čo to má znamenať? Ty si dopisuješ s päťdesiatročným chlapom? Ivana! Preboha, zbláznila si sa?“ zareagoval otec po prečítaní.
„Oci, na to je veľmi jednoduché vysvetlenie. Predtým, než som mu odpísala, som nemala vôbec tušenia, že má 48 rokov. Keby som to vedela, jasné, že by som mu neodpísala.“
povedala a dúfala, že to zaberie. Otec si ju premeral, ešte raz sa pozrel na list a potom povedal:
„Dobre. Verím ti. Ale aj tak ti na mesiac zakazujem internet.“ povedal a Peter sa víťazoslávne uškrnul. Potom však dodal: „A pokiaľ ide o teba, neviem kto ti dovolil strkať nos do sestriných vecí. Preto máš týždeň zaracha a týždeň nemôžeš používať počítač.“ a tentoraz sa víťazoslávne uškrnul on.
„Ale, oci...“ začal Peter, ale otec ho prerušil: „Žiadne ale. Povedal som a hotovo.“
„Vidíš čo si spôsobil? To len kvôli tebe!“ oborila sa na brata Ivana, keď otec odišiel.
„Aspoň máš zákaz na počítač na celý mesiac. HA!“ povedal a už ho nebolo.
„Ale na rozdiel od teba môžem chodiť von!“ zakričala za ním. Takto si svoje ráno nepredstavovala. A už vôbec, že jej bude písať päťdesiatročný chlap. Odložila misku a vrátila sa do izby. Nevadilo jej, že nesmie používať internet. Kľudne si mohla zabehnúť do internet café a tam ho mala zadarmo. Tak ako po iné roky, keď jej ho zakázali používať.
Sadla si na posteľ a pritúlila svojho modrého slona. Dostala ho asi pred dvoma rokmi od Mira. Jej prvej lásky. Tento vzťah, však dlho nevydržal. Zistila, že ju podviedol. Tak ho opustila. Slona si však nechala. Páčil sa jej a už si k nemu vytvorila istý cit.
Obliekla sa a potichu sa vykradla von. Vedela, že internet café ešte otvorené nebude, a tak zamierila na svoju obľúbenú lavičku. Tam si sadla a začala premýšľať, ako po iné dni. Vždy sa vracala k tej jedinej udalosti. Prečo ju Miro podviedol. Nechápala to. Bola by mu dala ešte jednu šancu, ale cítila, že to nie je správne. Odvtedy si pri chalanoch nebola nikdy istá. Nenadväzovala trvalý vzťah a radšej vôbec sa do nikoho nezamilovala. Neverila si. A už vôbec neverila tým planým sľubom typu: Budem iba tvoj. Alebo: Nikdy ťa neopustím. Či napríklad: Ja by som ťa nemohol podviesť.
Pozrela na hodinky a s radosťou zistila, že už päť minút je jej kaviareň otvorená. Postavila sa a zamierila k nej. Musela si priznať, že je na internete závislá.
„Dobrý deň,“ pozdravila a už si sadala za najbližší počítač. Objednala si kakao a otvorila chat. Hneď jej udreli do očí dve blikajúce správy. Prvá bola od wolva541, a preto ju ani neprečítala a hneď vymazala. Pri druhej sa jej zastavil dych. Bola od jej milovaného efgh220. Stálo v nej:
Ahoj ľalia404,
rozmýšľal som, či by sme sa nemohli niekedy stretnúť. Už si dopisujeme dosť dlho a ja vlastne ani neviem ako sa voláš... Tak ak ti to teda vyhovuje tak daj vedieť...
ahoj, efgh220
Poskočilo jej srdce. Tak dlho čakala na takúto správu. No teraz keď jej prišla, nevedela čo napísať. Nevedela... či sa mu bude páčiť, či sa on bude páčiť jej, alebo či sa vôbec spoznajú. Zahodila však tieto myšlienky a veselo sa pustila do písania:
Ahoj efgh220,
Áno, je to dobrý nápad. Vyhovuje mi to. Mohol by si o polhodinu? I keď ty tu asi teraz nebudeš... Hm... Tak napríklad zajtra o jednej? Čo takto pred Polusom? A inak volám sa Ivana...
Tak zatiaľ ahoj, ľalia404
Zaplatila a odišla. Bola taká šťastná. Dokonca už teraz uvažovala, čo si vezme na seba. Zoberiem si šaty alebo nohavice? Alebo nohavicovú sukňu? A aké tričko? Či košeľu?
Prišla domov a otvorila šatník. Vtom tam vtrhol Peter a začal jačať:
„Ivana má chalana! Ivana má chalana!“ a začal krúžiť okolo nej. Niekedy mala naozaj pocit, že nie sú príbuzní. Snažila sa ho utíšiť, no nedal sa. Vyrevúval ďalej: „Ivana má chalana! Ivana má chalana!“
„Ako si na to prišiel?“ diplomaticky sa ho snažila spýtať Ivana. Vo vnútri jej však vrela krv. Zasa sa jej hrabal v počítači! Pritom mu to otec zakázal! Ako to, že ešte neodpojil internet?! Veď povedal, že to urobí!
„Ale... Sledoval som ťa. Určite si bola v internet café... Takže tebe sa páči efgh220... Hm... To je ale náhoda...“
„Čo je náhoda? Čo je náhoda?!“ pýta sa Ivana a so zúfalstvom v hlase čaká to najhoršie.
„Totiž, je to môj spolužiak... Pravdupovediac, môj najlepší kamoš...“ odvetí a Ivana sa strhne. Je to ešte horšie než čakala. Najlepší kamoš! Petrov najlepší kamoš! O dva roky mladší! Veď má len pätnásť! Preboha! Určite mi bude robiť návrhy, lebo je celý vzrušený! A čo keby som sa s ním vyspala? Ježiš! Toto musím okamžite skončiť! Ale veď bol taký milý... Tešila som sa na neho. To budem mať do smrti smolu na chalanov? Vydám sa vôbec niekedy?
„Hej, čo je s tebou? Si ako mŕtva. Ha ha ha... Jedna nula pre mňa! Len som žartoval. Nie je môj spolužiak, ani najlepší kamoš. Ale poznám ho. Chodí do našej školy.“ Povedal a Ivana mala sto chutí jednu mu vlepiť!
„A koľko má vlastne rokov? 16? 15? Nebodaj 14?“ chrlila na neho. „Ako vyzerá? A prečo si vlastne zo mňa robíš žarty? Nie je to sranda. A kto ti vlastne dovolil prezerať moju poštu? A odkiaľ vieš akú má prezývku?“ Peter nestačil odpovedať.
„No takže, myslím, že má sedemnásť, vyzerá celkom dobre a prezeral som ti poštu lebo ťa mám rád a nechcem, aby si bola nešťastná v láske.“
„No to ti tak budem veriť! Myslíš si, že som spadla na hlavu! A prečo si ma teda furt iba zhadzoval? Stále si na mňa žaloval a nikdy si sa ma nezastal? Odpovieš mi na to?“ vybuchla Ivana a strácala chuť vôbec sa s ním rozprávať.
„Lebo potom by to vyzeralo dosť divne. Žiadny chalan predsa nemôže mať za kamarátku sestru. Prieči sa to zákonom fyziky.“ odpovedal a Ivana sa zamyslela. Mal pravdu. Ani ona predsa nemohla byť jeho kamoška.
„Tak dobre. Dajme tomu. Čo si teda myslíš o efgh220? Čo mi o ňom porozprávaš? A do detailov!“
„Tak si sadni a počúvaj. Poviem ti všetko o ňom a potom ti porozprávam ako som sa to dozvedel. A prosím, neprerušuj ma. Všetko to začalo na hodinách informatiky. Keď nám učiteľ povedal, že si môžeme robiť čo chceme, začal som sa hrabať vo veciach spolužiakov. Takto som onedlho vedel o každom žiakovi na škole. Poznal som ich prezývky, výsledky v škole, či prehľad o ich milostnom živote. Bavilo ma to, pokiaľ na to učiteľ neprišiel. Odvtedy nemám prístup k počítačom. A pokiaľ ide o toho tvojho, myslím, že sa volá Tomáš a je absolútne verný. Doteraz mal iba dva vzťahy a obidva trvali vyše roka. A ak chceš vedieť môj názor, hodíte sa k sebe a schvaľujem ti ho.“
„A čo si ty, že mi schvaľuješ chalanov? To už nemám nárok ani na slobodné myslenie?“ spýtala sa so smiechom. Môj brat ma naozaj vie niekedy poriadne rozosmiať. Ale na druhej strane, dojíma ma jeho úprimnosť.
„Ale ja sa ti len snažím poradiť. V každom prípade som rád, že si ma vypočula. Aspoň sa teraz môžem nerušene pustiť do mojej činnosti.“
„A čo to je, ak sa smiem spýtať? Zase ma budeš špehovať a liezť do mojej schránky? Alebo tým časom nebodaj odzvonilo? Hm?“
„Aby si vedela, to čo idem urobiť je prísne tajné a ty ani nikto o tom nemôže vedieť. Hlavne nie ty!“ povedal a otvoril dvere. Potom ešte dodal: „Robím to pre teba, takže sa pokús u ocka vybaviť ten internet.“
O čom to tu trepe? Kedy robil niečo pre mňa? A na čo mu bude internet? Dobre, nech si robí čo chce. Ale s mojou pomocou nech nepočíta. Pokiaľ mi to nepovie, má smolu!
O dvanástej už stála pred Polusom. Rozhodla sa, že príde o trochu skôr, aby sa ešte mrkla po obchodoch. Ako vždy, zaskočila do Pinku, Kenvela a Terranovy. O jednej vyšla von a bola o dve stovky ľahšia. Kúpila si náušnice a vo výpredaji tričko za päťdesiatku. Pozrela sa na hodinky. Jedna päť. Čo ak vôbec nepríde? A preboha, spozná ma vôbec? Veď ani nevie, ako vyzerám! A čo ak vôbec nedostal môj mail, alebo si ho ešte neprečítal, alebo sa mu nepáčilo moje meno, nemala som mu ho vôbec posielať... rozmýšľala Ivana. Nevedela, že vedľa nej stojí ON a tiež sa trápi, podobnými výčitkami. Obzerala sa na všetky strany, kým jej zrak nespočinul na jej susedovi. Keby to tak bol on! Určite to on nebude! Nikdy som nemala také šťastie, aby som sa stretla s niekým, kto sa mi páči.
„Prepáč, že sa pýtam, nie si náhodou Ivana?“ spýtal sa a Ivane sa podlomili kolená. Je to on! Je to on! Preboha, mala som sa krajšie obliecť!
„Náhodou som. Si efgh220? Vlastne ako sa voláš? Si tu už dlho?“ pripadala si nemožná. Totálne.
„Ani nie. Len som ťa nevedel nájsť. Mimochodom, svedčí ti to.“ povedal a Ivana sa začervenala. Pozrela sa na seba a nechcela veriť, že sa mu to páči. Mala na sebe biele mini šaty, ktoré jej siahali ledva do polky zadku a pod nimi dlhé modré rifle. Keď prezerala šatník s hrôzou zistila, že nemá skoro nič čisté.
On mal na sebe voľnú košeľu s havajským motívom a staré, voľné džínsy (aspoň tak pôsobili). Na prvý pohľad, by ste si ho mohli pomýliť s obyčajným grázlom. No Ivana vedela, že on je výnimočný.
„A volám sa Tomáš. Ale to by si už mala vedieť od tvojho skvelého brata.“
„Preboha, čo tým chceš povedať? Ty ho poznáš?“
„Samo, že ho poznám. Každý žiak na našej škole ho pozná. Jeho česť prehliadača osobných vecí sa nedá zaprieť.“
„Čo ti zase natáral?“ spýtala sa Ivana s hrôzou v hlase.
„Včera mi telefonoval, ale teba s tým nechcem otravovať...“ povedal a jemne sa zapýril.
„Len mi to povedz, ja si to s ním vybavím. Nechcem, aby mi zase robil problémy.“
„Problémy? Aké problémy?“ spýtal sa a bolo vidno, že to chce určite vedieť. To dievča ho zaujalo.
„Poďme na šálku kávy a ja ti poviem ako mi mrzačí celý môj doterajší život.“ povedala a prešla cez dvere. Tomáš išiel pomaly za ňou.
„Poviem ti, včerajší deň bol jednoducho perfektný. Najskôr ma pozval na kávu a neskôr ešte aj do kina. Že neuhádneš na aký film?“ líčila Ivana včerajšiu schôdzku svojej najlepšej kamarátke. Práve sedeli na hodine matiky, najnudnejšej hodine aká kedy existovala. Ich učiteľka „doktorka“ Hroncová mala úžasný zmysel pre humor. Nielenže na každej hodine zaspávali nudou, ale keď sa niekomu podaril perfektný vtip na jej účet, vôbec ho nepochopila. Minule sa na ňom dokonca aj zasmiala.
„Schválne, že to bol nejaký romantický trhák v podaní Julie Roberts a Brada Pitta?“ smiala sa Silvia.
„Ha ha ha. Náhodou sme boli na Harrym Potterovi.“ vrátila jej Ivana. Silvia sa začala rehotať na celú triedu: „Tak na Harrym Potterovi! To je gól! On ťa zobral na Harryho Pottera! Dúfam, že iba žartuješ!“ vykrikovala na celú triedu. Niet divu, že sa po nich všetci otáčali.
Dokonca aj stará Hroncová sa otočila, čo sa deje.
„Čo sa to tu robí? Bude tu ticho? Práve vám vysvetľujem veľmi dôležité učivo, ktoré sa vám zíde na maturitách...“ rozprávala si, zatiaľ čo Ivana sa snažila utíšiť Silviine výbuchy smiechu.
„Buď ticho. Je mi strašne trápne. Môžeme sa o tom porozprávať niekedy inokedy. Osamote!“ povedala a Silvia sa jej ospravedlnila.
„Sorry, ale prišlo mi to strašne smiešne. Vážne ste išli na Harryho Pottera?“ spýtala sa ešte stále so smiechom v hlase.
„Áno a čo je ti na tom smiešne? O takom čase dávali iba toto a nejaký sprostý triller. A vieš, že trillery neznášam.“
„OK, ale aj tak sa mi zdá divné, že ťa pozval na nejaký stupídny americký film. A ešte k tomu je Harry Potter pre malé deti. Uznávam, že kniha má svoju úroveň, ale čo s tým spravili tí režiséri...“ ponosovala sa Silvia. Jej chovanie sa Ivane zdalo dosť čudné, najmä preto, že musela byť vždy prvá, ktorá ho mala vidieť. Minule si dokonca zohnala lístky na predpremiéru. Istotne sa len snažila potopiť ju pred svojimi spolužiakmi. Aj keď boli
najlepšie kamarátky, Silvia jej nevedela odpustiť, že sa okolo nej krútia chalani a ona
chudiatko je stále na ocot. A tak sa ju snažila znemožniť aspoň pred spolužiakmi, veď keby náhodou... Ale Ivane to ani trochu nevadilo. Po prvé všetci jej spolužiaci boli totálni idioti a po druhé vie ako sa asi Silvia cíti.
„No tak už mi konečne všetko porozprávaj. Sľubujem, že sa už nebudem smiať.“ povedala Silvia o dve hodiny neskôr. Práve sedeli u Ivany doma a popíjali martiny s ľadom. Vedeli, že Ivaniny rodičia prídu najskôr o dve hodiny.
„Dobre, ale vážne sa už nebudeš smiať. Počkaj ešte zavriem dvere, lebo Peter je doma a nie som si istá či zase nevymyslel nejakú sprostosť ako odpočúvať. Poviem ti, môj brat je totálny magor. Niečo povieš a hneď to použije proti tebe. A presne to isté som včera povedala aj Tomášovi. Pýtal sa ma aký je môj brat, pretože u nich na škole vraj nemá veľmi dobrú povesť.“
„Ale ba! Vieš čo by som dala za to, keby som s ním mohla chodiť?“ povedala Silvia a vzápätí sa začervenala. Preriekla sa a ona to vedela.
„Čo si to vravela?! Tebe sa páči môj šialený brat?“ vyhŕkla s prekvapením Ivana.
„Musíš uznať, že nie je najškaredší. A ja nepatrím zrovna medzi krásavice.“
„Dobre to chápem. Ale môj brat je strašný. S ním by si nevydržala v jednej miestnosti päť minút, nieto ešte s ním aj chodiť. A čo som počula od báb, ktoré s ním chodili, bozkáva otrasne.“
„Dobre, dobre. Ja som len chcela vedieť čo by si na to povedala a ako vidím nie si veľmi nadšená.“
„No to máš teda pravdu. Silvia ja ti prajem všetko najlepšie, ale môj brat je vážne zvrhlík. Žiadna s ním nevydržala dlhšie ako týždeň. Pochop...“
„OK. Ja som pochopila. Radšej sa vráťme k tebe. Čo bolo potom? Harry Potter?“ zasmiala sa Silvia.
„Niečo si mi sľúbila! Ale nie. Dlho sme sa rozprávali o živote a tak a vysvitlo, že je fantastický.“ zamyslela sa Ivana. V spomienkach sa do tej kaviarne neustále vracala.
„Lepší ako Miro?“ spýtala sa Silvia a vzápätí to odvolala. „Prepáč, nechcela som. Nemyslela som to tak. Sorry. Zabudni na to.“ ospravedlňovala sa. Vedela, že udrela na citlivú strunu.
„Nič sa nedeje. Po včerajšku som na Mira definitívne zabudla. Je síce pravda, že ho ešte
stále milujem, ale už nie tak ako predtým. A prosím ťa, nebavme sa o ňom. Chcem ho navždy vymazať z mojej pamäte.“ povedala a bolo vidno, že jej to robilo značné problémy. „V každom prípade Tomáš je perfektný a myslím si, že je naozaj lepší ako Miro. Aj keď sa to teraz nedá ešte veľmi dobre posúdiť. Veď som s ním bola prvýkrát.“ povedala a dopila svoj pohár. Silvia sa zodvihla a doliala jej. Ivana sa s odporom pozrela na plný pohár a na dúšok ho vypila. Potom pokračovala: „Rozprával mi o svojej rodine, škole a záľubách a na oplátku som mu povedala o mojich kamoškách, internete a škole. Myslím si, že máme veľa spoločného. Zajtra sa stretneme znova. Ešte niečo ti poviem. Na rozlúčku mi dal nádherný bozk.“ povedala a znova si doliala martiny.
„Dúfam, že si mu o mne hovorila len to najlepšie.“ povedala poloopitá Silvia.
„Ahoj! Som rada, že ťa opäť vidím,“ povedala na privítanie a dala mu malú pusu. „Tak, kam pôjdeme?“ spýtala sa lebo jej to nechcel prezradiť.
„To je prekvapenie. Zatvor si oči,“ povedal a zviazal jej ich šatkou. Potom ju viedol po dlhej ulici, zabočili doprava, potom doľava a zrazu zastavili.
„Kde sme?“ spýtala sa s nedočkavosťou.
„Uvidíš. Vydrž ešte chvíľu.“ Vošli do nejakej budovy. Bolo tam ticho, takže nemohli byť v nejakom nákupnom stredisku. Viedol ju po schodoch asi na tretie poschodie a otvoril dvere. Vzápätí jej dal dole šatku. Otvorila oči a strnula v nemom úžase. Boli v nejakom byte. Tipovala, že v jeho.
„Ty máš vlastný byt?“ spýtala sa a nemohla tomu uveriť.
„No nie úplne vlastný. Bývam tu s rodičmi a otravnou mladšou sestrou.“
„Niečo mi o tom hovor. Ja sama mám pätnásťročného brata. Veď ho poznáš.“
„Mám nápad. Skúsme ich dať dokopy. Aspoň uvidia aké to je,“ navrhol Tomáš a ona s radosťou súhlasila.
„Ale teraz sa poďme venovať len nám dvom...“ povedal a zmizol za dverami z čerešňového dreva.
„Prečo sa tak divne usmievaš? Dostala si iba jednotku bez hviezdičky?“ so smiechom sa pýta na druhý deň Silvia.
„Len som si spomenula na včerajšie popoludnie,“ odvetila zasnene Ivana.
„Čo bolo také strašné?“
„Ale kdeže. Bolo to najlepšie popoludnie v mojom živote...“
„No tak ma nenapínaj a povedz mi čo sa udialo!“ naliehala Silvia.
„Bolo to ako vo sne. Nevedela som, že chalani môžu byť taký romantickí.“
„Vyklopíš to, alebo si mám doniesť periny?!“ hnevala sa Silvia.
„No dobre. Doviedol ma k nim domov, kde našťastie nikto nebol. Najskôr sme sa rozprávali o jeho sestre a napadlo ho, že ju dáme dokopy s mojím bratom. Potom zmizol vo dverách a ja som išla za ním. Skoro som dostala infarkt, keď som videla ako to tam vyzerá...“
„To tam má taký bordel?“ skočila jej do reči Silvia.
„Čuš, nech ti to dopoviem! Vôbec tam nebol bordel. Všade kam som sa pozrela boli vankúšiky, sviečky, lupienky ruží, voňali tam vonné tyčinky a bola pustená tichá romantická hudba. Ako v tom najkrajšom sne.“
„To je všetko?“ zosmutnela sklamaná Silvia. „Čakala som viac. Si až priveľmi romantická. Mne by úplne stačila jedna sviečka. Aj tak by som nemala čas sa na všetko pozerať.“ uškrnula sa. Hej, Silvia nebola najromantickejší človek.
„Potom sme si sadli a rozprávali sa asi tri hodiny.“ pokračovala Ivana, nevšímajúc si Silviinu poznámku.
„ČOŽE? Celé tri hodiny? A o čom pre boha? Ten chalan ťa naozaj musí mať rád.“
„To dúfam. V každom prípade, už-už sme sa chceli pobozkať, keď vtom tam vtrhla jeho milá sestrička a celé nám to prekazila.“
„Ja by som ju zabila. Takto pokaziť to najkrajšie čo môže byť! Dúfam, že si ju aspoň prizabila!“
„ Ja nie, ale Tomáš mal čo robiť, aby sa udržal. Ten plán čo vymyslel ho ako-tak držal pri zmysloch. Musel byť na ňu trochu milší. Ale vynadal jej teda poriadne. Mala si byť pri tom,“ smiala sa Ivana.
„Tak mi povedz, v čom ten plán spočíva,“
„Je v podstate veľmi jednoduchý. Keďže vieme, že obaja naši súrodenci, nevydržia neprezeraním našej pošty, narafičíme to tak, aby si obaja prečítali tú istú správu, v ktorej bude
miesto stretnutia. Stretnúť sa mám ja s Tomášom, ale predpokladáme, že oni sa tam objavia
tiež. Kým budú na nás čakať – a to ti garantujem, že to bude veľmi dlho, nejako zariadime, že sa dajú do reči a zistia, že sú pre seba stvorení. Ha! Lenže nie nadlho!“
„Zaujímavé. Síce neviem ako, ale dúfam, že to vyjde. Ja mám takisto svoj plán. Ale tebe ho neprezradím!“ potmehúdsky sa zasmiala Silvia. Ivana sa jej nič nepýtala. Vedela, že aj tak jej priateľka žiadny plán nemá.
„Ha ha ha. Ja som vedela, že to vyjde. Toto bola „láska“ na prvý pohľad!“ smiala sa Ivana na štvrtý deň večer. Práve boli svedkami dokonalého vzplanutia dokonalej lásky. A vyšlo to presne ako predpokladali. Keď sa obaja súrodenci dostavili na miesto M a čakali vyše dvoch hodín, pomaly sa začali rozprávať a zistili, že majú veľa spoločného. Až priveľa, aby to mohlo vydržať, to však samozrejme netušili. Špehúni!
Komentáre
male poznamky
ad1: slecna (Ivana, vsak) najprv pije v internetke kakao a ranajkuje chocapic, podla textu som ju odhadla na taku 17- 18tku (kedze sa jej blizi maturita). Nie je to trosku proti srsti opajat ju martiny? Ktora studentka po navrate zo skoly si rovno naleje? Popripade s kamaratkou stiahne celu flasu?
ad2: napatie vystupnovane vynikajuco, ale chcelo by to vysvetlenie v pokracovani- napr. Ake prekvapko to pre nu mladsi brat chystal??? Aky bol Silviin plan?
Vdaka vsak za kazdu poviedku, precitam si aj dalsie:)))
:o)
tweety
ad1: ano ma 17 a povedz uprimne, kto si este v jej veku nenalial? :-)
ad2: ak sa mam priznat, neviem, co jej brat chystal... a silviin plan bol opisany v poslednom odseku, tak citaj poriadne! :-))
Dufam, ze ich napisem este vela a som rada, ze sa ti pacia
ad1.-2
Ad2: hm, nech citam akokolvek chcem, stale je tam len spomenute, ze Ivana vie, ze Silvia aj tak ziadny plan nema:)
tweety
ad2: presne! Silvia ziadny plan nema! ale pokracovanie by nebolo od veci... porozmyslam nad tym...