Lu(cia)

   Mala dosť tých povrchných rečí jej spolužiakov a tak si založila slúchadlá od Mp3-ky do uší. Už nemusí neustále počúvať tie priblblé narážky na jej oblečenie a celkový výzor. Už nechce, aby jej všetci, kam sa len pozrie, hovorili dookola jednu a tú istú vetu. Kašľať na nich! Mám svoj štýl a ak sa niekomu nepáči, má smolu. Nebola punkáčka, ani hip-hoperka, dokonca ani nepočúvala pop. Ona bola osobitná. Nemala svoje kamarátky, ale bavila sa s ľuďmi, ktorý jej neubližovali. A to boli jedine                                                                punkáči, keďže aj tí sa od iných, ako vieme, odlišujú. Ale dneska to bolo na nevydržanie. Všetky jej spolužiačky, ktoré s ňou inokedy prehodili slovo - dve sa na ňu teraz vyflákli a ohovárali ju. Rovno pred jej tvárou! A čo bolo ešte horšie, jej spolužiačky-punkáčky boli ako na potvoru choré. Všetky naraz.

   Nemala síl byť tu dnes. Nie že by bola slabá, to nie, ale urážalo ju, čo hovorili. A odolávala dosť dlho. Zbalila sa, vyšla na chodbu a išla do kabinetu triednej učiteľky. Narozprávala jej niečo o bolestivých krámoch a dostala priepustku spolu s nežným pohľadom učiteľky, ktorý hovoril: "Viem ako ti je." Nie, nevieš ako mi je. Odpovedala jej pohľadom a zamierila von. Ukázala vrátnikovi priepustku a už jej nebolo. O dvadsať minút bola doma. A bol šťastná ako blcha. Napustila si vaňu po okraj a s úľavou si do nej ľahla. Rozmýšľala o sebe. Prečo mi to robia? Čo som im spravila? Veď na všetkých totálne kašlem! Nech mi dajú pokoj! Ale ona nechápala, že všetci potrebovali niekoho, na kom by si mohli vybiť vlastné problémy a bolesť. A ona sa im stala ľahkým terčom. Vlastne ani nevedela prečo. Veď nebola až taká rozdielna. No dobre, obliekala sa ako idiot, chodila ako idiot a svojím spôsobom bola idiot, ale aj tak nechápala, čo na nej všetci majú. Veď iba žije, ako chce. Vari je na tom niečo zlé? Počúvala hudbu. Fajn, to čo počúvala sa nedalo nazvať hudbou. Počúvala rádio. A ktomu ešte pískanie delfínov a šumenie mora. Však na kazete bolo napísané, že to upokojuje. Jej to pripadalo, že ju to vyslobodzuje. 

   Vo svojom štýle si dosť protirečila. Nosila elegantnú čiernu sukňu, k tomu si dala otrasné ružové tričko, vybíjaný opasok a lodičky. A aby som nezabudla, na rukách mala vždy omotané šatky, aby nikto nespozoroval jej úniky do sveta bolesti. Aj vo svojej činnosti bola čudná. Posielala peniaze nadácii Greenpeace a pritom nosila koženú bundu, hlásala že reality show sú vymývače mozgov a pritom ich sama sledovala, a rozvešiavala plagáty "Smrť mužom!" a pritom o nich písala opojné básne. No áno, bola divná. Ale to neznamená, že nemá nárok na život. Že nemôže chodiť do školy, potĺkať sa po meste a piť kávu. To jej predsa nikto zobrať nemôže! Vlastne môže... Ona sama.

Otvorila skrinku nad vaňou a vybrala otcovu žiletku. Žiletku, ktorá jej už toľkokrát pomohla v ťažkých chvíľach, a ktorá ju tak často vyvádzala z reality. Pozrela sa na ňu a vrátila ju naspäť. Ruku preniesla nad švajčiarsky nožík, darček jej otca, a zobrala ho. Pozrela sa do zrkadla a nožík si pritisla k hrdlu. Smutne sa usmiala na svoju tvár v zrkadle, na tvár, ktorá ju večne privádzala do zúfalstva. Ešte posledný krát sa hlboko zadívala do svojich očí, v ktorých badala všetok svoj doterajší život. Takže je to pravda, že pred smrťou sa vám vybaví všetok život, pomyslela si a potiahla. Krv vytryskla v stotine sekundy. O päť minút neležala v priezračnej vode, ale v riadnej kaluži krvi. Keď o tri hodiny prišla domov jej mama a išla si umyť ruky do kúpelne, zvreskla...