Zaľúbila sa do neho už v sekunde. Vtedy mala iba 11 rokov, takže sa dá povedať, že to bola platonická láska, ale keby nebolo platonických lások, svet by bol šedý. Vtedy v sekunde poriadne ani nevedela, čo to láska vôbec je. Nechcela byť proste pozadu a v konečnom dôsledku, mala ho rada. Páčil sa jej a chvíľu s ním aj chodila, ale nebolo to ono. Potrebovala niečo viac a nie len úbohé ahoj... a tak sa postupom času obaja vydali hľadať si iných partnerov. Ona bola úspešná, on menej, ale nesťažoval sa.
Teraz, keď sú obaja v kvinte, sa ona do neho zamilovala znova. Je ešte krajší, ale hlavne inteligentnejší. Udivuje ju, ako sa dokáže zo všetkého rýchlo vymotať a obdivuje jeho zmysel pre humor. Zmenil sa, ale aj ona. Už nenaletí každému peknému chalanovi, ktorý sa ju snaží oblbnúť sladkými rečami, a ktorý ju nakoniec podvedie. V podstate o nich prestala javiť záujem. Samozrejme, keď vidí na ulici pekného chlapca, obzrie sa. Ale kto nie? No teraz začala javiť záujem o neho. Toho, ktorý sa jej s prestávkami páčil už veľmi dlho. Je tu však problém. Nevie, či má o ňu záujem. Lepšie povedané, pochybuje o tom. A to vie dosť zatočiť s emóciami. Jedného dňa, v sobotu, sa stretla so svojimi kamoškami a povedala im, že by s ním chcela veľmi chodiť. Nečudovali sa. Aj im sa páčil. A nielen výzorovo. Ale neboli to mrchy, ktoré by jej ho, preboha, prebrali, naopak rozoberali ho dosť dlho. Ale radu nedostala. Teda ak nerátame rady typu: „Len choď na to a zbaľ ho!“. Tie by sa tu našli vždy. A tak to nechala tak a prestala sa s tým trápiť. Koniec koncov, vždy sa našiel iný objekt jej túžby, ktorý jej postačoval.
Po čase ju to však prešlo. Za posledné dva mesiace mala štyroch chalanov a už ju to fakt omrzelo. Sedieť na schodoch a bozkávať sa, keď je škaredo, alebo sa prechádzať po hrádzi keď je pekne. Musela dať za pravdu Lucii, že toto nie je to, čo chcela. Túžila po romantike, sladkých slovách a hlavne túžila po chalanovi, ktorý by ju rešpektoval a vnímal. Začínala si myslieť, že je tu iba na to, aby ju niekto ocicmával...
Raz, tuším, že to bolo vo štvrtok, sa na ňu usmial. To si ani neviete predstaviť aká bola vtedy šťastná. Lietala v siedmom nebi. Vtom však okolo nej prešlo dievča zo sexty a zamierilo rovno k nemu. Úsmev jej stuhol na perách. On sa usmieval na ňu! Všetka krv v nej zovrela a prešla okolo neho taká nahnevaná, že sa otočil, keď cítil tie rušivé vibrácie. Potom sa však otočil naspäť ku dievčaťu zo sexty a verejne ju pobozkal. To bol vtedy humbuk. Zazrela ho triedna, ktorá nepodporovala verejné prejavy lásky a okamžite ich od seba oddelila. Dievča sa nevinne usmialo a on sa s úškrnom pobral do triedy, na obdiv všetkým jeho spolužiakom.
Skúšala na to nemyslieť, ale vždy keď zatvorila oči, videla ho. Videla ho ako sa na ňu usmieva, avšak vtedy sa spoza nej už nikto nevynoril. Úsmev venoval jej. Bohužiaľ, bola to iba predstava, a dúfala, že sa niekedy splní.
Nevedela, že on sa tiež zožiera podobnou predstavou, a že s dievčaťom zo sexty chodí iba preto, že mu ju pripomína. Vždy keď sa na ňu pozrie, predstaví si ju. Už dlho rozmýšľal nad tým, že ju pozve do kina, ale bál sa. Ale keď ju minule videl, ako sa na neho nič netušiaca usmieva, zdvihol sa mu žalúdok. Pretože sa neusmieval na ňu, ale na jeho frajerku. Bývalú frajerku. Rozišiel sa s ňou potom, čo zistil, že ho iba využívala. Chcela, aby jej bývalý žiarlil. Chcela ho naspäť. Takmer by sa jej to podarilo, keby ju on nepustil k vode a neurobil pritom škandál. Odvtedy, vždy keď ho uvidela, rýchlo sa otočila. On sa jej iba potajme smial. Nikdy do nej nebol zamilovaný. Iba sa mu páčila. A musel si priznať, že aj on ju iba využíval. Čiastočne pre svoje potešenie a čiastočne kvôli nej. Kvôli tej, ktorú už dlho ľúbil, a ktorá ho, podľa neho, odmietala. Irónia, však? Ona si myslí, že on odmieta ju a on si myslí, že ona odmieta jeho. Nebol by to však príbeh lásky, keby spolu nezačali chodiť. Stalo sa to na školskej diskotéke. Pozval ju do tanca. Odhodlal sa. A ona bola strašne šťastná, hlavne preto, že to bolo na jej obľúbenú pesničku. She’s the one. Pritiskla sa k nemu a vychutnávala si túto chvíľu. Hlasno poťahovala nosom, aby sa mohla nabažiť jeho voňavky a on robil to isté. Jednoducho láska. A preto, že po dvoch pivách, ktoré si dal predtým s kamošmi, mal dosť sebavedomia na to, aby sa jej opýtal: „Budeš so mnou... teda, ak by si chcela... budeš so mnou chodiť?“
„Ja... áno,“ vydýchla. Konečne sa jej splnil sen. Sen, o ktorom tak dlho snívala. Avšak v tom momente sa vynorili aj obavy. Čo ak to nevyjde? Potom sa budeme v triede len tak míňať? Alebo sa budeme tváriť, že sa nič nestalo a normálne sa spolu baviť?
Akoby jej čítal myšlienky, povedal: „Neboj, nedovolím, aby sa medzi nami niečo stalo. A ak áno, mám v pláne budúci rok odísť na inú školu“ myslel si, že po tomto sa jej uľaví, ale jej bolo horšie. Veď keď odíde, ako sa budú môcť stretávať? Na druhej strane, aspoň im to prospeje...
„A kam?“ spýtala sa. Chvíľu bolo ticho. Bolo počuť iba jemné tóny doznievajúcej pesničky.
„Do Ameriky. Otec mi vybavil školu. Budem tam rok. Potom sa vrátim a budem s tebou...“ Musel uznať, že to znelo hlúpo. Navyše spolu chodia necelé tri minúty a už sa boja o ich budúcnosť. Absurdné. Jej sa však podlomili kolená. Tak takto to má skončiť? On si odíde do Ameriky a mňa tu nechá? Nájde si tam krásnu Američanku a na mňa zabudne...
„A kedy tam vlastne ideš?“
„V septembri... ale budeme v kontakte... cez e-mail. Uvidíš, bude to fajn,“ snažil sa ju upokojiť. V septembri! Veď to je pol roka!
„Dobre, jasné, možno nám to dovtedy ani nevydrží...“
„Možno nie...“ povedal a odišiel. Pozerala sa za ním a potom sa pobrala za kamoškami.
„Takže s ním teraz chodíš? Wow! Super! Teším sa s tebou...“
„To je perfektné! Super...“
„Úžas! Ako ti závidím...“ rozplývali sa Lucia, Katarína a Jana, po tom, čo im oznámila, že s ním chodí. Keď sa však s odstupom času na to pozerala, nezdalo sa jej to až také úžasné. Predsa len, boli to už dva dni a ešte nič. A ako sa zachoval! To čo spravil na diskotéke...
„No hej, dík,“ povedala a zahĺbila sa do knihy biológie. Myslela na neho neustále. Keď zaspávala, keď sa zobudila, keď jedla, učila sa, chodila, rozprávala sa... Jednoducho stále. Ale nevedela, prečo je taký. Nepovedal jej odvtedy ani slovo. Nerozumela tomu. Ale nechávala mu čas, nechcela o neho prísť, i keď na druhej strane, predtým sa cítila lepšie. Predsa len, zakázané ovocie chutí najlepšie, a teraz, keď ho má...
„Som zvedavá ako dlho vám to vydrží,“ pridala sa Martina, večná optimistka, ktorej vzťahy nikdy dlho nevydržali, a tak svoju smolu prenášala aj na ostatných, neuvedomujúc si, že ich tým uráža.
„Úprimne povedané aj ja... V septembri cestuje do Ameriky....“ odpovedala jej a otočila stranu.
„Čo?!“ vyhŕkli všetky naraz.
„Hm, ale ako tak na to pozerám, je mi to v podstate jedno. Nech si ide kam chce, nemám sa do neho čo starať.“
„Neklam,“ ozvala sa Lucia, ktorá žiaden vzťah zatiaľ ešte nemala, ale za to vyzná sa v tom dosť. Aspoň podľa jej mienky, ale každý ju má rád, „Sama dobre vieš, že ti to jedno nie je a nesnaž sa mi to vyhovoriť. Možno si na neho teraz naštvaná, ale akonáhle sa na teba usmeje, zmäkneš a budeš ho prosiť, aby nikam nešiel.“
„Nemyslím. I keď... niečo na tom pravdy bude. No nechajme sa prekvapiť....“ odpovedala jej za ňu Jana.
„Ja osobne mám pocit, že dovtedy to nevydržia...“ pridala sa Katarína.
„Nemohli by ste sa prestať o mne baviť? Prekáža mi to. A navyše, aj tak nikto z vás nevie ako to skončí, radšej sa na to vykašlite a poďte si zapáliť, “ povedala a prekvapila tým všetkých, ktorí jej venovali pozornosť. Po prvé preto, že im skočila do reči a po druhé preto, že nefajčila aspoň sto rokov.
„Ok,“ súhlasila Maťa, ktorej bolo všetko srdečne jedno. Vytiahla krabičku cigariet a pobrala sa von.
„To nemyslíte vážne! Okamžite sa obidve vráťte! Chcete, aby nás načapala učka? Zbláznili ste sa? Veď už načapala chalanov a mali z toho prúser ako h.... Nemusíme ho mať aj my.“ Zvreskla Lucia, veľká ochrankyňa práv a hlavne samej seba. Ale dali jej za pravdu. Ich triedna bola hrozná. Len čo niekoho uvidela žviakať žuvačku, hneď ho podozrievala z toho, že fajčil a okamžite to referovala rodičom. Preto radšej Maťa vrátila cigarety do vrecka a kultivovane, žujúc žuvačku, si sadla na svoje miesto.
„Dobre, tak zapáliť si pôjdeme až po škole, ale mňa už nerozoberajte!“ povedala a odišla do bufetu.
„Ako si to takto ďalej predstavuješ? Budeme sa len tak obchádzať a robiť sa, že sa nepoznáme, alebo čo? Už je to dva týždne, čo spolu „chodíme“ a ty nič. Prestáva ma to baviť,“ hovorila mu po dvoch týždňoch, kedy fakt stratila trpezlivosť.
„No, vieš...“ nemohol jej to povedať. Nevedel ako. Už dlho nad tým rozmýšľal, ale na nič neprišiel.
„Nie, neviem. Buď mi to vysvetlíš, alebo koniec,“ povedala, no zaľutovala toho. Nechcela sa s ním rozísť, ale takto to nemá zmysel udržiavať.
„Hm, ako by som to povedal... Jednoducho, dostal som strach,“ vykoktal zo seba. Cítil sa blbo. Ešte pred nikým nepriznal svoj strach. Strach z chodenia s niekým. Nevedel prečo, ale dostal ho vždy akonáhle s niekým začal chodiť. A liezlo mu to na nervy, lebo sa toho nevedel zbaviť.
„Strach? To nemyslíš vážne! Strach z čoho? Zo mňa?“
„Preboha nie! Strach z chodenia, zo vzťahu, zo všetkého čo s tým súvisí. Je to divné, ale nič s tým nenarobím.“
Uľavilo sa jej. Bolo to lepšie než čakala, než si predstavovala čo jej povie. Takže strach. Hm, to je zaujímavé. Dobre, ale aspoň viem čo je vo veci. Len dúfam, že mi neklame, lebo ak áno, tak...
„Dobre, tak niečo vyskúšam,“ povedala a pobozkala ho. „Ešte stále máš strach?“
„No... už sa to lepší, ale ešte stále to nie je ono...“ povedal, čo síce nebola pravda, ale to nič nemenilo na veci, že sa chcel bozkávať. Mal jedinečnú možnosť to využiť.
„Dobre, a čo teraz?“ spýtala sa po ďalšom bozku. Aj jej sa tá hra začala páčiť. Tak teda dobre, dám mu ešte šancu...
Odvtedy to začalo byť medzi nimi pestré. Mali dni kedy to bolo super, ale aj také, kedy medzi nimi padali blesky. Tých však bolo, našťastie, menej.
Keď sa to už dozvedeli všetci z ich triedy, začali uzatvárať stávky ako dlho im to vydrží. Pesimisti tipovali mesiac, optimisti pol roka, ale aj tak tipovali všetci zle. Prešiel rok, dostali sa do sexty, ale ešte stále boli spolu. Všetkých to prekvapovalo, ale zvykli si. Brali ich ako nerozlučnú dvojicu a vlastne ňou aj boli. Neurobili bez seba krok a robili všetko spoločne. Avšak nikdy nič nevydrží večne, a takisto ani tento vzťah. Škrípať to začalo týždeň pred Imatrikulačkami kvintánov. Ona na ne ísť chcela, on nie. Ale neboli na sebe závislí, tak si povedala, že tam pôjde s kamoškami, veď čo by sa malo stať. To však ešte nevedela, aký je on žiarlivý. Za ten rok síce o ňom zistila veľa, aj to, že je žiarlivý, ale netušila, že kvôli takejto „hovadine“, ako to neskôr nazvala, to povedie až k rozchodu. Všetko sa to začalo nevinnou módnou prehliadkou. Ukazovala mu, čo si vezme. Rifle s čiernym tričkom s trošku, ale fakt len s trošku väčším výstrihom. Keď to videl skoro ho porazilo a vybuchol: „Toto si vezmeš len cez moju mŕtvolu!“ Vypúlila na neho oči. Toto teda ani zďaleka nečakala.
„Prečo nie? A navyše ja si od teba povolenie pýtať nemusím. Proste si to zoberiem a hotovo!“ odsekla mu.
„Ako myslíš, ale potom rátaj s tým, že sa s tebou rozídem. Buď to neuvidí nikto, alebo všetci. Avšak potom bezo mňa!“ povedal a odišiel, no nezabudol poriadne tresknúť dverami.
Samozrejme, že ona ho nepočúvla a to tričko si na imatrikulačky vzala. Veď predsa, keď tam nejde, tak prečo by ju v tom mal vidieť? Avšak netušila, že sa tam zjaví. Na poslednú chvíľu si kúpil lístok a akonáhle odbila šiesta hodina, stál pred dverami v treskúcej zime a čakal, s lístkom v ruke, kým otvoria. V duchu si nadával do idiotov, že nemusel tak vyletieť, a že sa jej ospravedlní, lebo rátal s tým, že si to tričko neoblečie. Mýlil sa...
Keď ju uvidel, v objatí s nejakým neznámym chalanom a evidentne v trochu opileckej nálade, nebolo mu všetko jedno. Krv v ňom zovrela, lístok roztrhal a prešiel popri nej dosť nazúrený. Ona si ho, samozrejme, nevšimla, keďže bola zaujatá svojím bratrancom, ktorý sa rozhodol prísť pozrieť na to, čo sú to vlastne Imatrikulačky, keďže u nich na dedine také slovo ani nevedia vysloviť, nie že by ešte vedeli, čo to je. A tak sa teda k nej pritúlil, lebo jej bola zima a on tam poznal iba ju. Preto, keď zaregistroval nejakého nazúreného chalana, nevenoval mu pozornosť, lebo nevedel o koho ide. A tak sa teda ďalej v pohode zabávali.
„Kto je ten chalan? Čo tam robil a čo s ním robila ty? A prečo si bola ožratá? Vieš mi to vysvetliť?“ vybafol na ňu, keď sa na druhý deň videli v škole. Celú noc kvôli tomu nemohol spať. Prevaľoval sa na posteli a mal pocit, akoby mu niečo trhalo vnútornosti na kúsky. Aj tak mal ale teraz pocit, že to prehnal. No a čo? Nech vidí, že viem aj žiarliť!
„Akože kto? Veď som ti vravela, že do mesta príde môj bratranec z dediny! Čo si zabudol?“ Ona mala, naopak, perfektný večer, ktorý ukončila perfektnou nocou, o ktorej mu však určite nepovie.
Po nudných imatrikulačkách sa išla aj s partiou opiť do neďalekej krčmy, odkiaľ ich o dvanástej vyhodili, a tak zakotvili v jej byte, keďže rodičia neboli doma. Ani ona si už nespomína čo všetko robila, ale ráno sa zobudila nahá vedľa jedného kvintána a jej bratranec skončil s jej spolužiačkou. V hlave jej riadne treštilo a nevedela si vybaviť nič z minulej noci. Prekvapovalo ju však, že sú tam iba oni štyria, pri tom určite vedela, že do bytu vchádzali ôsmi. Obula sa a zistila, že zvyšok sa váľa v obývačke medzi prázdnymi fľašami a pohármi. Aha, takže sme ešte pokračovali... pomyslela si a začala všetkých budiť. O hodinu prišli jej rodičia a ona s bratrancom sa tvárili ako najväčší anjelici...
„Bratranec? Veď si sa k nemu túlila, ako by ste už dávno spolu chodili, čo pochybujem, lebo ak ma pamäť neklame, chodím s tebou ja.“
„Nekrič tak, strašne ma bolí hlava...“ povedala a šúchala si spánky. Bála sa, že jej úlet praskne, keďže, ako jej neskôr kamoška hovorila, všetci to videli na vlastné oči, momentálne však mala iné starosti.
„Tak ja nemám kričať. Ja sa ti prídem ospravedlniť, že som sa správal nevhodne a ty sa medzitým opiješ, túliš sa k nejakému dedinčanovi a potom sa čuduješ, že ja som nervózny!“
„Ok, keď sa ti to nepáči a neveríš mi, môžeme sa rozísť!“ povedala a myslela to fakt vážne. V poslednom čase ju to všetko štvalo a už nemala náladu mu všetko vysvetľovať.
Pozrel sa na ňu, akoby si z neho strieľala, ale keď videl, že to myslí vážne zamrzol.
„Ako chceš...“ odpovedal a odišiel. Vtom jej došlo čo spravila. Najväčšiu blbosť v svojom živote. Rozišla sa s chalanom, ktorého ľúbila. Naozaj? Ľúbim ho ešte vôbec? Nie, je to iné ako na začiatku... Ale nemôžem povedať, že k nemu nič necítim...
On sa sám seba spytoval to isté a dospel k názoru, že už bolo načase. Keď ho môže podvádzať s kvintánom – áno, už sa to dozvedel – tak ho môže podviesť s hocikým. Preto radšej zamieril na záchod a začal zúrivo trieskať do steny. Naraz iba počul PUK! a bolo to. Ruka v keli. Diagnóza: Zlomená. No super! pomyslel si. Nič iné mi už fakt nechýbalo. Pustil si na ňu studenú vodu, zahrešil a išiel za triednou. Aspoň sa jej môžem dnes úspešne vyhýbať. A vyhnem sa aj písomke z matiky. Učiteľka mu napísala priepustku, zavolal mame a už si to šinul smerom na Kramáre. Nechápem, ako sa mohla vyspať s tým idiotom. Však ani nie je pekný. Navyše je teplý. Nosí čierno-ružové topánky, pre boha! A ona s ním ide kľudne do postele. A ešte k tomu pred všetkými známymi, ktorí si ju tam obzerali ako vo výklade! Mal chuť znova do niečoho tresknúť, ale keďže sa práve viezol do nemocnice so zlomenou rukou, nemalo to význam.
„Ja viem, že som to nemala urobiť, ale bola som pod značnou dávkou alkoholu. Ešte dva dni potom mi bolo zle,“ rozprávala ticho do telefónu svojej kamarátke, ktorá sa prednedávnom odsťahovala, a tak ostali v kontakte takmer len cez telefón.
„Ako si mu to mohla urobiť? “ odpovedala jej Natália.
„Nie, počúvaj ma. Ja som to fakt nechcela, ale okolnosti to nedovoľovali. Jednoducho som musela. A ako som povedala, nebola som celkom pri zmysloch...“
„Ale aj tak to nechápem. A ľutujem ho. Ale aj teba, viem ako si ho mala rada... Ale môžeš si za to sama, to uznaj.“
„Dobre, to uznávam, ale nemôžeš mi to vyčítať. Vieš aké peklo mi z toho robí Mišo?“ odpovedala jej. Tento rozhovor prebiehal v jej hlave už stokrát, ale vôbec sa nepodobal na ten, ktorý práve prebiehal.
„To je ten kvintán? Prečo práve on? Pre neho to musel byť mimoriadny zážitok. Iba on na tom získal...“ predsa len jej vyčítala Natália. Mala ju rada, ale jestvovali určité medze, za ktoré nemienila ísť.
„Hej, ale takisto si myslí, že s ním teraz začnem chodiť. Chudák, myslí si, že... Ale nechajme to tak. Ako sa inak máš?“
Komentáre
Pochvala
mi89
=)
ale inak fakt dost dobre ;)
hey!
vdaka za pochvalu!