„To nemyslíte vážne!“ skríkla a jej zreničky sa nebezpečne rozšírili. „To nemôže byť pravda!“ rozplakala sa.
„Bohužiaľ. Testy neklamú. Ak chcete, tak môžeme spraviť ešte aj iné, ale výsledok bude rovnaký,“ snažila sa ju upokojiť lekárka.
„Nie!“ zvreskla Klára. „Nie!“
„To nemôže byť pravda! Ako? Prečo? Kedy?“ opakovala Klára stále dookola ako pokazený magnetofón.
„Jednoducho, slečna. Snáď vám nemusím rozprávať, ako na svet prichádzajú deti. Príbeh o motýlikoch a kvietkoch ste už počuli asi miliónkrát... Prečo neviem, ale môžem vám s istotou povedať, že vaše dieťa si nosíte pod srdcom už necelé štyri týždne...“ so sarkazmom odvetila doktorka a otočila k počítaču. Naklepala do neho nejaké údaje a vzápätí vtisla Kláre do ruky malú knižočku.
„Toto je vaša tehotenská kartička, budete k nám chodiť na kontrolu každý mesiac, rozumieme si?“ spýtala sa a bolo vidno, že ju to už nijak nevzrušuje. Pod rukami jej už prešlo veľa takýchto dievčat.
„Tomáš, musím ti niečo povedať,“ začala Klára, keď sedela u neho doma na posteli. Bola celá nervózna a bála sa, čo jej na to povie.
„A nepočká to? Teraz nemám chuť sa rozprávať...“ šibalsky odvetil a siahol jej rukou medzi vlasy.
„Nie, nepočká to. Naozaj je to dôležité,“ povedala a odsunula sa.
„Tak vrav, čo sa deje?“ trochu skormútene odpovedal Tomáš a sadol si.
„Som tehotná...“ ticho zašepkala a podvedome si pohladkala ploché brucho.
„Čože?!“ vyskočil a nervózne začal pobehovať po izbe. „To myslíš úplne vážne? A si si istá, že je to moje?“ vyhŕkol a vypleštil na ňu oči. Zodvihla hlavu a vyplašene sa na neho pozrela.
„Samozrejme, že je tvoje! A koho iného by asi malo byť? Teraz mi skôr povedz, čo mám robiť.“
„To je tvoja vec, daj mi s tým prosím pokoj. A odíď!“ povedal a pre zmenu sklonil hlavu on.
„Čo si povedal? Počula som dobre? Že je to moja vec? No tak to sa teda sakra mýliš môj zlatý! Ty si ma do toho dostal, takže je to aj tvoja vec! A budeš to riešiť pekne so mnou! Nikam sa nechystám!“ zakričala na neho a rozplakala sa. Doteraz to v sebe dusila, snažila sa byť silná, hlavne kvôli tomu malému zázraku, ktoré v nej rastie, ale už to nedokázala. Slzy sa jej liali po tokom a zadúšala sa nimi. Tomáš sa na ňu s hrôzou pozrel, ale neprejavil ani štipku ľútosti. Hodil jej do lona jej bundu a otvoril dvere. Bez slova odišiel do kúpeľne. Klára sa pozviechala, z celej sily kopla do kúpeľňových dverí a treskla ťažkými dubovými vchodovými dverami. Vyšla von a ľahla si do mokrej nepokosenej trávy. Vyhrnula si tričko a z celej sily sa tresla do brucha. Vedela, že tým nič nedokáže, ale bola zúfalá. Chcela, aby sa všetko vrátilo. Aby sa nikdy nemusela zobudiť v tej nemocnici, ale pokračovať tam, kde prestala. Keby však vedela, kde prestala... Pamäť sa jej už nechcela vracať, iba sem tam sa jej v snoch prisnili určité úlomky. Nikde však nebol Tomáš...
„Mami, oci, mám zlé správy,“ povedala, keď so slzami v očiach otvorila dvere od bytu.
„Čo sa stalo?“ zhŕkli sa okolo nej a ona sa ešte viac rozplakala. Mama ju objala a posadila na sedačku.
„Som v tom! A najhoršie je, že Tomáš ma poslal domov! Už ma nechce ani vidieť!“ vzlykala a tvár mala položenú vo svojich dlaniach. Opatrne sa pozrela na jej mamu, ktorá vyzerala dosť prestrašene. V očiach sa jej zračil odpor, ale aj zlosť a ľútosť. Otec sa radšej zobral a s vetou: „Mama ti pomôže lepšie!“ odišiel do krčmy. Typický chlap.
„Ako to, že si v tom? Si si istá? Nemôže to byť omyl?“ spýtala sa a znova ju objala.
„Som si istá, pozri,“ povedala a vytiahla tehotenskú knižočku. Mama si ju prelistovala a rozplakala sa tiež.
„Vieš, chcem ti niečo povedať. Tiež som v tvojom veku otehotnela. Ale okolnosti ma donútili ísť na potrat. Doteraz to ľutujem a nechcem ,aby si urobila rovnakú chybu. Pomôžem ti s tým malým, vždy sa na mňa môžeš spoľahnúť!“ ticho jej zašepkala do ucha. Klára sa na ňu prekvapene pozrela. Už predtým vedela, že na potrat nepôjde. Bola zásadne proti tomu. Ale bála. Nikdy sa necítila horšie. A tým si bola istá aj napriek tomu, že si toho veľa nepamätala.
„Neboj sa, spolu to zvládneme!“ dopovedala mama a jej objatie bolo tuhšie.
„Ďakujem,“ povedala Klára.
„Ahoj. Prišiel som ti povedať, že mi je ľúto, čo som spravil. Ale vystrašila si ma. Naozaj som sa zľakol. Všetkého. Prítomnosti, budúcnosti aj minulosti. Nebol som totiž k tebe vždy úprimný. Nikdy sme spolu nechodili... A bál som sa, že na to prídeš a opustíš ma. Ja však o teba nechcem prísť. Prosím, odpusť mi, pomôžem ti...“ povedal jej Tomáš a Klára sa na neho s údivom pozrela. Teraz jej to došlo. Všetko do seba zapadlo ako kocky lega...
Komentáre
jakoze
ja?
myslim
tweety
Lucka, ten Tomáš
phil
Klara a Tomas si za to mozu len a len sami, nikto ich k tomu nenutil... ale tazke to mat veru budu... nastastie pri nich stoji jej mama, co je velka opora, nie?
P.S.: aj ty si za pokracovanie?
mail
Pouvazuj...
checkla
Lucy,
phil
Lucy,
som za
phil
boze, ja som asi fakt chora, ked som dokazala dat v slove mi y...
cvi: uvidime :-)
nie Lucia
len..
ja
ok... skoncit sa to tak muselo, je to do skolskeho casaku... keby nebolo, bude to myt uplne iny zaver...