Lu(cia)

   Nedávno som mala tú "česť" a zistila, čo je to vlastne to dlho ospevované mužské ego. Nuž, nebola som príjmne prekvapená. V dvoch vypätých situáciách z dvoch sa môj priateľ zachoval tak, že som mala chuť mu jednu vraziť a zakričať na neho, že na svete nie je sám, že ja som tu tiež!
   Ako je možné, že za niektorých okolností sa muži chovajú ako tie najmilšie stvorenia, ktoré by vám zniesli aj modré z neba, a inokedy si ani nevšimnú, že vy stojíte vedľa nich a máte ten istý problém ako oni, ale namiesto toho, aby ste sa o tom porozprávali alebo sa obaja zrútili, napokon tá žena utešuje muža, aj keď  z objektívneho pohľadu je tá jej strana problému o dvesto percent horšia? Samozrejme, milujeme ich a ani takáto maličkosť nás, silné povahy, nedokáže rozhodiť, ale na dlhú dobu nám obraz roztraseného chlapa nadávajúceho na celý svet, ktorý nás odsáca od seba preč, máta v myšlienkach.
   A tak by som rada vedieť, čo sa dá s týmto robiť. Či ste to už zažili a čo ste podnikli? A najmä, prečo to vôbec existuje? Veď neboli by partberské vzťahy bez toho oveľa krajšie?