Lu(cia)

Zamávala mu. Odkýval jej. Zašiel za roh budovy s oranžovým náterom a stratil sa jej z dohľadu. Otočila sa na opätku a zamierila niekam preč. Preč od ľudí, myšlienok, sveta. Išla len tak, na slepo. Tam zahla doprava, tam doľava, tam prešla na červenú, tam sa na niekoho usmiala. Úsmev ostal neoplatený. Dnešní ľudia si nevedia vážiť ani šťastie iných, pomyslela si a potom sa sama seba spýtala: Som vlastne šťastná? Čo je to šťastie? Čosi nehmotné, čo nikto nevie definovať a predsa to každý chce. Keď to má, tak je spokojný a nevie toho využiť, a keď to nemá, je smutný a hľadá, kde by to našiel. A čo ja? Ja to mám? Ako dlho pri nás šťastie vydrží? Ako dlho mu trvá, kým sa vyparí a všetko v našom živote nadobudne hrozivé rozmery? Stále len čakáme, kým sa šťastie rozhodne odísť a nechať nás napospas osudu a prekážkam. Je to irónia? Nie, to je život, premýšľala po ceste do kaviarne. Otvorila ťažké dubové dvere, objednala si veľkú tmavú kávu a pohodlne sa usalašila v kresle. Vytiahla z tašky knihu jej obľúbeného slovenského autora a so záujmom sa začítala. Premýšľala, ako dokáže niekto napísať tak úžasnú knihu a v hlave jej skrsol nápad na skvelú poviedku. Poobzerala sa okolo seba. Pri malých stolíkoch sedeli prevažne mladí chalani a zúrivo ťukali do klávesnice notebookov. Je zaujímavé, ako sa prispôsobujeme technike. Vyhľadávame miesta, kde je signál na mobile, stoly, ktoré majú blízko k elektrickej zásuvke a partnerov, ktorí majú ICQ. A že technika slúži nám... Dopila kávu, poslednýkrát sa poobzerala po atmosfére kaviarne a vyšla na chladnú ulicu. Bola šťastná. Naozaj šťastná. Usmiala sa na okoloidúceho chlapíka a ten jej úsmev vrátil.