Lu(cia)

   Tej noci sa strhla strašná búrka. Ležala na posteli a čítala si knihu, keď tu, zrazu, zahrmelo. Asi búrka z tepla... pomyslela si a nevenovala tomu pozornosť. Z ničoho nič počula padnúť prvú kvapku. Znovu zahrmelo. Druhá kavpka. Blesk. Tretia kvapka. Hrom. A od tej doby pristálo na zemi nespočetné množstvo obrovských vodných kvapiek. Hrmenie naberalo na intenzite a ona začínala mať strach. Bola tma a rodičia neboli doma. Jej strach sa stupňoval. Strdce začalo tĺcť ako o závod, tak radšej zavrela oči. Vtom niekto zazvonil. Bol to domový zvonček, takže človek stál vonku v tom daždi. Strašne sa zľakla.
   "Prosím?" opatrne povedala do telefónu.
   "To som ja, príď mi otvoriť, zabudla som si kľúče," odpovedala mama a vonku bolo počuť čľapkanie vody.
   "Ale ja som už v pyžame..." povedala výhovorku. Nemohla predsa priznať, že sa čo i len bojí pozrieť von z okna, nie ešte aby tam aj išla.
   "No a čo? Veď nikto nechodí..." Vzala teda kľúče a stlačila gombík na výťahu. V tom momente zhaslo svetlo na chodbe a výťah zastavil. Vypadol prúd. No super! Teraz sa už aj môžem posrať strachom!
   "Vypadol prúd," povedala do telefónu.
   "Fasa," odvetila matka.
   "Hodím ti  kľúče z balkóna," zakričala a už išla k balkónu. Vystrčila hlavu a pustila ťažký zväzok kľúčov. Pozerala, kam dopadne. V tej tme nič nevidela. Zbadala mamu, ako sa po ne zohýba a odomyká si dvere. Zmizla jej z dohľadu. Vtom do nič netušiacdeho bezmocného dievčaťa na balkóne udrel blesk...