Lu(cia)

Blog mám už dobrých osem mesiacov. Vlastne, zajtra začína mesiac deviaty. To je celkom dlhá doba, nie? Takmer sedem tisíc návštev, kamoši, čitatelia... Zvykla som si. Ale niečo ma mrzí. Vlastne, dve veci... Prvá je, že sa moje písanie postupom času stáe viac a viac zhoršuje. Nemyslím tým poviedky, naopak, o tých si myslím, že vedú k lepšiemu. Mám na mysli skôr články, ktoré sem uverejňujem. NEmáte aj vy pocit, že v poslednej dobe vlastne píšem o ničom? Zo začiatku to bolo o všetkom... Moje zážitky, pocity, myšlienky, všeobecný rozhľad... a teraz vám len z času na čas hodím nejakú tú ľahko morbídnu poviedku a článok o mne, ktorý je absolútne nezáživný, a ktorý polovica ľudí ani nedočíta. Kde sú časy, keď som stále nas niečím premýšľala a mala som furt o čom písať? Závidim takej lulle, či laskonke, ktorých blogy sú úžasné, stále navštevované a pritom také intelignetné... Kde je chyba? Druhá vec, ktorá ma trápi, sú stále častejšie útoky na osoby iných blogerov. Prečo sa napádate? Prečo niektorí mažú svoje blogy zo strachu pred inými a sťahujú sa inam? Prečo aspoň tu nemôže vládnuť trochu pokoja, keď celý dnešný svet je plný násilia, rasizmu a odsudzovania? Veď ľudia sem chodia preto, aby si oddýchli, niečo napísali, v kľude sa porozprávali... Decká, čo sa to s nami deje? To máme stále potrebu osočovať sa a urážať? Dokazovať si, že sme lepší ako iní? Alebo to mô šestnásťročný mozog nemôže chápať? VYsvetlí mi to niekto?