Páčilo sa mu, že mal zrazu okolo seba toľko ľudí, aj keď si na to spočiatku nevedel zvyknúť. Nakoniec to povedal len pár jedincom, ktorí sa s ním občas aj porozprávali a tí to zobrali prekvapivo dobre. Buď to vôbec nekomentovali alebo ho pozvali na jedno veľké pivo. A tak sa potom poriadne ožrali a celú noc vtipkovali. Samozrejme, hlavnou témou bola rakovina.
„A môžem potom po tebe zdediť gitaru?“ spýtal sa Igor a rozrehotal sa.
„A ja tričko Sex Pistols!“ zasmial sa Michal.
„Keď nad tým tak uvažujem, vážne by bodlo napísať nejaký testament,“ povedal Hugo a ostatní stíchli. Nikto sa predtým neodvážil povedať to tak vážne.
„Veď máš ešte kopu času!“ ozval sa Ivan. „A vôbec nemusíš zomrieť!“ doložil a to už pri stole vládlo priam hrobové ticho.
„Necháme sa prekvapiť,“ žmurkol na nich Hugo a dopil poloprázdny pohár.
Krutý záver IX.
04.08.2006 16:53:35
Na požiadanie uverejňujem POSLEDNÝ diel Krutého záveru. Objasní sa, prečo sa táto poviedka volá tak, ako sa volá :-), aj to, čo sa stalo s Hugom... pekné čítanie
„Tak fajn, vyšetrenia by sme mali, teraz sa ešte musíme dohodnúť na termíne prvej chemoterapie,“ povedala doktorka. Hugo sa na ňu prekvapene pozrel. S týmto nejako nerátal.
„Chemoterapia? A načo?“ vyhŕkol. „Ja nechcem chemoterapiu! Chcem umrieť normálne, bez kadejakých hnusov v tele. Chcem zomrieť čistý!“ vykríkol a znechutene sa pozrel na doktorku.
„No, čistý nezomrieš, pretože po prvé ťa zničí a rozleptá rakovina a po druhé, ten pervitin v tele nie je nejaký vysávač...“ odsekla mu na to doktorka. „Samozrejme, je to len tvoje rozhodnutie a nemusíš podstúpiť chemoterapiu, chcem ťa len upozorniť, že tým pádom sa to bude zo dňa na deň zhrošovať, ty umrieš skôr a bude ťa to stáť viac síl.“
Hugo zauvažoval. Ale rozhodnutie nezmenil. Niemienil podstupovať kadejaké hnusy, len preto, aby sa cítil lepšie, čo napokon nebude nikdy... Nie, je chlap a nejakú tu bolesť vydrží. Navyše, bolesť fyzická sa nedala porovnať s bolesťou psychickou...
Uplynuli dva roky. Presne 24 mesiacov od tohto rozhovoru. A teraz tu stál znova, na prahu Fakultnej nemocnice na Kramároch. Vyzeral úboho. Pod očami mal tmavé kruhy, bol len kosť a koža a jeho kedysi krásne tmavé číro bolo už zničené. Začali mu vyrastať šedé vlasy a tie zdravé pomaly vypadávali. V ľadvinke, ktorú mal neustále pri sebe, nosil so sebou 5 rôznych fľaštičiek s liekmi a, samozrejme, jeho drogu. Bol večne zavesený do Terezy a tá mala niekedy čo robiť, aby ho uvládala, keď sa niekde potkol. A bol jej za to nesmierne vďačný. Pamätal sa ešte, aké to bolo, keď jej to povedal. Hodiny, dni, týždne plné sĺz a pocitu viny. Chcel sa s ňou rozísť, aby jej to uľahčil, ale ona o tom nechcel ani počuť. Povedala, že s ním jednoducho musí ostať až do poslednej chvíle, inak, by to neprežila. Súhlasil, ale musela mu sľúbiť, že potom, čo on navždy zavrie oči, bude žiť ďalej a nájde si iného skvelého chalana, ktorý ju bude ľúbiť. Prisahala. Ale v tej chvíli bola ochotná odprisahať hocičo...
Jeho rodičia robili čo mohli, len aby bol šťastný. Spoločne aj s Terezou odchádzali každý rok na dovolenku k moru, kde márne dúfali v nejaké zlepšenie. Vybavili mu tých najlepších lekárov, ale každý z nich vedel, že je to márne. Rakovina ho pomaly, ale isto, rozkladala. Zvonku aj zvnútra.
Pohreb bol tichý a smutný. Zišlo sa tu zopár ľudí, väčšinou príbuzných. Kamoši radšej smútili v krčme, kde sa do sťali do bezvedomia, a to všetko len na Hugove zdravie.
Tereza bola celá bez seba, nohy sa jej triasli a ledva sa na nich držala. Podopierala ju Hugova mama, ktorej Tereza prirástla k srdcu. Ani jedna z nich však nevyronila ani slzu. Už nemali z čoho plakať. Revali celý týždeň ako malé deti, ktorým rodič vezme obľúbenú hračku. Teraz tam len stáli, celé v čiernom, a pozerali sa, ako sa čierna drevená truhla spúšťa do útrob zeme. Potom na ňu hodili kvety, hrsť hliny a Tereza prihodila aj striebornú retiazku so žiletkou, ktorú mal Hugo tak rád.
Keď sa diera kompletne zasypala zemou, všetci smútiaci sa odobrali na kar do Hugovej najobľúbenejšej krčmy. Ani ju nebolo treba vyzdobiť do smútočných farieb. Tak či tak pôsobila dosť deprimujúco.
„Na Huga, ktorý nám každý deň vedel znepríjemniť!“ predniesol jeho otec a v tom momente všetci prítomní prepukli do ohromného hysterického smiechu...
Komentáre
Lucka,
Fajn som si počítal :-)))
phil
nj, to som velmi rada :-)))