Lu(cia)

   Sedela na hodine a v ústach hrýzla pero. Video ju nudilo. Nejaký priblbý film o Austrálii... Rozmýšľala nad sebou. Teda konkrétne o tom, prečo nemá priateľa. Tzv. "boyfrienda". Zrejme to bolo v nej. Zrejme pôsobila na chalanov odpudzujúco. Alebo sa jej báli. Možno o nej vedeli niečo, čo nevedela ani ona sama. Fakt. Nevedela o  čo im ide. Jednu vec však vedela. Že nechce nikoho zo školy. Jej spolužiaci jej pripadali ako deti. Deti, ktoré sa zaujímajú len o to, aby čím skôr dostali nejakú "babenku" do postele...

  Celé dni trávila na internete. Chatovala, kukala filmy, počúvala hudbu, komentovala na blogu, jednoducho robila, na čo mala chuť. A zatiaľ ju to neomrzelo...

  Bola už na pár rande. Všetky to boli tzv. schôdzky na slepo z netu. A vždy to skončilo rozchodom po pár týždňoch. Zistila, že chalani sú milí len na nete. Mimo neho... Alebo , že si nahodia fotku niekoho úplne iného a ju potom čaká obrovský šok, keď zbadá týpka, ktorý absolútne nezapadá  do jej ideálu o chalanovi. Tak s ním potom chodí pár dní a potom sa už neozve. Nezainteresovanému človeku by to prišlo do nej hnusné, ale nie je to hnusné od toho chalana?

  Teraz tu sedela a nevšimla si, že Tomáš sa na ňu uprene pozerá. Už strašne dlho bol do nej zamilovaný. Samozrejme, len platonicky, nikdy by nedokázal prísť za ňou a pozvať ju na rande. Často sníval o tom, že by to spravila ona. Ale, bohužiaľ, jeho sny sa nevypľňajú. A tak si len vychutnával tajné pohľady na spoločných hodinách.

  Zazvonilo. Klára čakala len na tento zvuk. Okamžite sa vystrela, zbalila sa a vyšla na chodbu. Zamierila do jej najobľúbenejšej miestnosti na škole. Do redakcie. Znie to infantilne, ale aj taká malá škola má svoj časopis. A ona bola pyšná na to, že v ňom mohla uverejňovať svoje články. Niekedy to síce dalo riadne zabrať, ale ako prax na vysokú školu to bolo výborné. A aspoň ju rodičia nenútili do žiadnych nudných mimoškolských aktivít.

  Odomkla si dvere a zavrela za sebou. Počula ten najkrajší zvuk. Ticho. Nepoletovali tu žiadne uvrešťané decká, jediným zvukom tu bol bzukot desiatich starých počítačov. Neuveriteľne ukľudňujúci bzukot.

  Tašku hodila na zem a sadla si za počítač. Najskôr sa pripojila na net a skontrolovala svoju poštu. Zopár článkov od spolu redaktoriek, nejaké reklamy, novinky z internetového kníhkupectva a nič. No čo už... Nejako to prežijem... Nemala totiž rada, keď nedostala obyčajný mail.

  Otvorila priečinok s časopisom a pustila sa do práce. Ani nevedela ako a bolo päť hodín. Čas v redakcii naozaj bežal strašne rýchlo. Všetky články treba opraviť, upraviť, nahodiť, prihodiť obrázky atď. Je to práca pracná...

  Rýchlo sa obliekla, vyšla na chodbu, zbehla po schodoch a upaľovala na autobus. Ak ho nestihnem, tak sa môžem v škole rovno vyspať. Bývala totiž až v Kalinkove a do školy vstávala ráno o piatej, aby stihla autobus... a posledný jej išiel o pol šiestej z Mlynských Nivov... Bolo to o život, ale keď raz rodičov presvedčila, že nebude prestupovať na inú školu, keď ju čakajú iba dva roky, tak sa s tým bude musieť zmieriť.´

  Tomáš stál na zastávke a zhlboka dýchal. Električka mu ušla. Zanadával. Tak sa bavil, že zabudol na električku a teraz musí čakať ďalšiu hodinu na autobus. Bývať v Záhorskej Bystrici je o život. Rád by prešiel na inú školu, ale rodičia ho presvedčili argumentmi,  že už iba dva roky. Tak sa na to vykašlal a teraz musí utekať z každej zábavy, aby stihol bus. Hm, krutá realita.

  Zrazu zbadal ako na druhej strane uteká Klára. Celá červená a s vlajúcimi vlasmi. Bola taká krásna. Tomášovi sa zatajil dych. Utekala k nemu. Rýchlo sa prežehnal aj keď nebol veriaci.
  „Ahoj! Nevieš či už išla štvorka?“ zadychčane sa ho spýtala. Oprela sa o svoje stehná a zhlboka dýchala.
  „Ahoj... Áno, práve mi ušla...“ prekvapene odpovedal. Nečakal, že sa mu prihovorí.

 „A sakra! Teraz to už nestihnem! Úžasné!“ nadávala. Tomáš sa na ňu zmätene pozeral.

 „Ani ty? Kde vlastne bývaš?“ spýtal sa.

  „V Kalinkove predsa. Ty ideš do Záhorskej?“ odpovedala trošku prekvapená. Veď spolu chodia do triedy už šiesty rok a on nevie kde býva? Ale no čo už...

  „Áno, ide domov. Ale neviem kedy. Najbližší bus mi ide o hodinu.“ Ľutoval sa a pritom sa na ňu pozeral.
  „Tak čo keby sme niekam zašli? Ach, sakra, nemám ani halier...“

  „Jasné! Si hladná? Pozývam ťa na pizzu,“  zaplesal.

   „Tak, čo to bude?“ spýtal sa čašník, keď im doniesol jedálne lístky. Preskakoval z jedného na druhého, lebo nemal ani šajn, kto tu velí. Ale je z nich rozkošný párik, pomyslel si a usmial sa.

   „Dva krát dve deci Spritu a jednu pizzu... Môže byť šunková s kukuricou?“ obrátila sa na Tomáša, a keď prikývol, čašník zdúchol a nechal ich samých. Tomáš bol celý nervózny a červený. Žmolil si šatku, ktorú mal okolo ruky, a ktorá symbolizovala jeho „vyznanie“ a neustále sa pozeral inde.

   „Ospravedlníš ma na chvíľu, prosím?“ spýtala sa a zdvihla sa. Poobzerala sa, kde sa tu nachádzajú dvere s písmenami W a C. Keď ich našla, zamierila k nim a otvorila ich. Kládli trochu odpor, ale Klára nebola žiadna krasotinka, takže keď trochu silnejšie potiahla, mohla vstúpiť do „dievčenského sveta“ za čo bol dievčenský záchod odjakživa považovaný chalanmi.

   Sadla si a premýšľala. Ešte nikdy takto spontánne nepozvala nikoho na pizzu. A páčilo sa jej to. Asi to bude robiť častejšie. Spláchla a išla si umyť ruky. Zrazu zacítila dym. Asi niekto vedľa fajčí, pomyslela si a nevenovala tomu pozornosť. Pomaly si umývala ruky a počúvala, ako vonku niekto kričí. Dym bol čoraz hustejší a dostával sa k nej popod dvere. V miestnosti bolo stále teplejšie. Odrazu len počula hlasné TRESK a zostala chvíľu nemo stáť. Pobehla k dverám a tlačila z celej sily. Ani sa nepohli. Začala sa báť.

   „Pomoc! Pomôžte mi, prosím! Nemôžem sa dostať von!“ kričala, čo je sily stačili. Dym si prerezával cestičku cez úzke škáry ventilácie a ona začala kašľať. Počula, ako vonku vyvádzajú plamene a ľudia v panike utekajú von. Ešte raz zakričala, ale v hustom dyme sa nedalo dobre dýchať. Stiahla si šatku, čo mala na krku a obviazala si ju okolo nosa a úst. Snažila sa otvárať dvere, ale zvonka ich niečo zatarasilo. Dochádzali jej sily. Pomaly si sadla na umývadlo a z času na čas sa osviežovala studenou vodou. Potom omdlela....

 

   Tomáš sedel a čakal na pizzu. Medzitým rozmýšľal, že jej je s Klárou dobre, aj keď si teda ešte veľa nepovedali. Zrazu pribehol červený čašník s hrôzou v očiach a povedal, že im začala horieť rúra, že by bolo ideálne, keby radšej rýchlo vypadol. Tomáš spanikáril, schmatol svoje veci, ale potom si uvedomil, že Klára je na záchode a s veľkou pravdepodobnosťou nevie, čo sa stalo.

   „Moja priateľka je na záchode. Musím ísť pre ňu!“ povedal rozhodne a vzal zo stoličky jej veci. Všetko to napchal do ruksaka, ten si vyhodil na chrbát a pobral sa k WC-ku.

   „Počkajte! Idem s vami! Možno bude treba pomôcť,“ povedal čašník a rýchlo utekali na záchod. Dym sa šíril po celej reštaurácii a oheň sa chytil záclon. Tie rýchlo vzbĺkli a šírili oheň ďalej. Tomáš chcel rýchlo otvoriť dvere, ale vtom spadol zo stropu horiaci drevený trám a dvere zablokoval. Čašník ho len tak-tak schytil dozadu, aby nepadol na neho.

   „Ďakujem!“ poďakoval sa a začal kašľať. „Čo teraz?“ zúfalo sa spýtal. Nečakal na odpoveď a bundou, ktorú mal v batohu, začal mlátiť oheň. Čašník si dal svoju zásteru a pomáhal mu. Oheň sa im však uhasiť nepodarilo.

   „Donesiem vedro vody!“ ponúkol sa čašník a odbehol. Tomáš pokračoval v hasení a utieral si pot, ktorý mu vystúpil na čelo.

   „Klára! Si tam?! Počuješ ma?! Povedz niečo! Si sama?!“ kričal Tomáš, ale odpoveď nepočul. Bál sa toho najhoršieho.

   „Čašník dobehol s vedrom vody a vychrstol ho na horiace drevo, ale veľmi to nepomohlo. Z diaľky počuli, ako si to sem rúti hasičské auto a vybehli ako na povel von. Počkali, kým auto zastane a začali jeden cez druhého kričať, že na záchode je dievča a neodpovedá. Hasiči rýchlo vytiahli hadicu a o pár sekúnd boli pred dverami a hasili drevo. Potom, keď bolo konečne uhasené, ho traja chlapi odsunuli nabok a otvorili dvere.

 

   „Kde som to?“ bola prvá Klárina otázka, keď sa prebudila v bielej nemocničnej posteli a okolo nej stáli ľudia, ktorých v živote nevidela. Hlava ju príšerne bolela a ruku mala v sadre. Nič si nepamätala.

   „Klára!“ zvreskla jej matka, ale Klára sa len nečinne prizerala a rozmýšľala, kto je Klára. Nikoho takého nevidela, ale štyri páry očí sa na ňu uprene pozerali. Z toho usúdila, že asi ona bude Klára.

   „Kto som? Kto ste? Čo sa stalo? Prečo ste tu?“ zmätene sa spýtala a očami skákala z otca na mamu, z mamy na doktora a z doktora na Tomáša. Nič nechápala a nemala ani šajn, kto sú títo ľudia, kto je ona a čo tu, do pekla, robí.