Lu(cia)

   Sedela v kúpeľni na koši na špinavé prádlo, v ruke držala zicherku a na sebe mala len omotaný uterák. Z vlasov jej stekali teplé kvapky vody a odvážne stekali aj do miest, o ktorých sa ani nerozpráva. Zicherka v jej ruke nehybne ležala a čakala, kedy príde jej chvíľa. Uterák sa pomaly posúval po jej tele a ona malátne pozorovala svoje nahé telo v odraze zrkadla. Tam vonku, za dverami kúpeľne, na ňu čakal niekto, komu venovala svoj jediný majetok, jedinú vec, ktorá pre ňu mala ešte význam, to niečo jemné, čo si stráži každé dievča. A teraz to má zrazu za sebou. Už skončila tá chvíľa, ktorú si dievčatá predstavujú tak romanticky, už pominul čas, ktorý sa teraz pokúšala vrátiť späť. Zrazu sa jej po tvári rozkotúľali slzy. Najskôr jedna, potom aj druhá, neskôr sa už po jej tvári valili celé potoky sĺz.

   Človek vonku začal klopať na dvere, najskôr jemne a potichu, neskôr hlasne a nástojčivo. Prestala plakať. Nebolo prečo.  Dala mu to dobrovoľne. A zadarmo...

   Pomaly otvorila zicherku a jej hrot priložila k ušnému lalôčiku. Zatvorila oči a silno potlačila. Vyhŕkli jej slzy, ale keď oči znovu otvorila, mala v uchu o dierku naviac. Toto robila vždy, keď sa v jej v živote udialo niečo prelomové. A toto k tomu určite patrilo. Pomaly zicherkou v uchu potočila, aby jej tam nezarástla, a potom ju zavrela, pretože nemala po ruke žiadnu inú náušnicu.

   Skrútila kľúčom v zámke a vpustila dnu človeka, ktorého už nikdy v živote neuvidí.

   „Čo si tu tak dlho robila?“ spýtal sa jej a nahý ju chytil za jej okrúhly zadok. Prebehli ňou zimomriavky. Zimomriavky odporu.

   „Sprchovala som sa,“ odvetila a rýchlo sa vymanila z jeho slizkého objatia. On bol však rýchlejší a takmer ihneď jej strčil ruku medzi nohy. Striasla sa.

   „Hádam sa nebudeš teraz ošívať?! Doteraz si bola prítulné mačiatko a teraz sa chceš zmeniť na odmietavú levicu? No to teda nie!“ povedal a druhou rukou sa dotkol jej malých pŕs.

   „Nechaj ma!“ povedala mu a snažila sa čo najrýchlejšie vypadnúť z tejto prekliatej miestnosti.

   „Nie,“ úlisne sa zaškeril a skrútil kľúčom. Následne na to ho vyložil na najvyššiu poličku, kde nemala ona ani šancu dočiahnuť.

   „A teraz budeš poslúchať!“ dopovedal a oprel ju o stenu.  

 

   „Ako to myslíš, že už sa nikdy neuvidíme?“ zrúkol na ňu a ona sa čupiac rozplakala.  Bonifác ju silno udrel, až jej z nosa vytryskla krv.

   „Som kvôli tebe obetoval moje najlepšie víno a odišiel z roboty! Ty kurva jedna!“ nadával jej a v tom momente sa v nej niečo zlomilo. Natiahla na seba džínsy, roztrhané tričko, veci si nahádzala do batohu a rýchlosťou blesku za sebou zabuchla vchodové dvere. Potom sa rozbehla, mokré vlasy jej lietali okolo tváre a zanechávala za sebou mokré šľapaje, nakoľko sa nestihla obuť. Naskočila na autobus a s úľavou si sadla. Dnešný deň bol strašný... pomyslela si a mala chuť znovu sa rozplakať. Vytiahla z batohu svoje čierne okuliare a nasadila si ich. Teraz túžila len po jednom. Stať sa neviditeľnou. A v druhom rade, dostať sa domov. Okamžite. Ešte dve zastávky a potom iba päť minút pešo. Napustím si horúcu vaňu a pokúsim sa zaspať... Som blbá, že som to spravila. Už len toto mi chýbalo! Zbaliť starého chlapa a potom sa s ním vyspať. Čo ma to len napadlo? Preháňali sa jej hlavou myšlienky, zatiaľ čo zmätene pozerala z okna autobusu na špinu veľkomesta. Na nasledujúcej zastávke vystúpila a bosými nohami ťapkala po studenom asfalte. Modlila sa, aby doma nikto nebol. Ľudia, ktorí prechádzali okolo nej na ňu vyvalene pozerali, ale ona si z toho nič nerobila. Napokon, nikto nevedel, čo si pred chvíľou zažila.

   Potichučky odomkla dvere a poobzerala sa po byte. Našťastie, jej rodičia doma neboli, a tak sa okamžite vyzliekla, napustila vaňu a s Mp3-kou v ušiach si do nej ľahla. Zavrela oči a po pár minútach, čo sa jej za zavretými očami premietali záblesky dnešného strašného dňa, zaspala. A zobudila sa až na krik a klepot opätkov jej matky, ktorá nazúrená prišla domov.

   „Čo sa deje?“ spýtala sa skôr seba a pozerala sa na hodinky, ktoré mala položené na okraji vane. Bolo pol ôsmej. Voda vo vani už stihla úplne vychladnúť a jej začala byť po chvíľke zima. Vzala si uterák a vyšla von. Odomkla dvere, keď počula, že sa jej mama dobíja dnu a vyparila sa von.

   „Bolo načase...“ zašomrala mama už si dávala na hlavu natáčky. Zase si ide za milencom, preblesklo jej hlavou. Už asi pol roka mala jej mama milenca. Myslela si, že o tom nikto nevie, ale jej dcéra nebola nevšímavá ako jej otec a už po dvoch týždňoch zbadala, že sa jej mama mení. A nebolo to len ukrývanie mobilu, neskoršie príchody, či väčšia nervozita. Jej matka jednoducho zabúdala na všetko, na čo zabudnúť nemala... Aj tentoraz. Otec jej ránom povedal, nech nakúpi pred tým, než príde domov. Ale Diana si nevšimla ani jednu tašku s komerčným nápisom obchodu.

   „Ideš niekam?“ spýtala sa a ešte tuhšie sa zamotala do uteráka.

   „Idem kúpiť darček otcovi na narodeniny...“ povedala a snažila sa ukryť svoj úsmev.

   „A ty si sa prečo teraz kúpala? Veď nie je večer! Budeš tu len tak mínať vodu?!“ rozkričala sa. Diana vedela, že jej je to vlastne jedno, len si potrebuje dokázať, že je ešte matka. Presne. Toto bola len rečnícka otázka, na ktorú nečakala odpoveď.

   „Tak ja idem! O ôsmej buď v posteli, otec príde neskoro!“ zakričí ešte z dverí a v momente ich zabuchne. Diana sa znovu obliekne a zájde o tri poschodia nižšie k jej najlepšej kamarátke. Jedinej kamarátke...

 

   „Čože si urobila?“ spýtala sa jej s údivom Katarína. „To si zo mňa akože strielaš? Nemôžem tomu uveriť!“

   „No, bohužiaľ, je to tak...“ tichučko povedala a rozplakala sa. Katarína ju vzala do náručia a začala tíšiť.

   „Ani si nevieš predstaviť, aké to bolo strašné. Surové, rýchle, bolestivé... A také necitlivé! Vieš, ja si to stále vyčítam. Prečo? Prečo som to, do riti, urobila? Čo ma to vôbec napadlo? Som si myslela, že to bude úžasné? Krásne? Niečo, na čo nikdy nezabudnem? Pravda, na toto naozaj nikdy nezabudnem...“ rozvzlykala sa a poťahovala nosom.

   „Je mi to tak strašne ľúto... Ale nechápem, čo si si myslela, že sa tým vyrieši. Pripraviť ťa o to mohol ktorýkoľvek človek, ktorý by ťa mal aspoň rád. Vieš koľko sa takých nájde? A pri tvojom vzhľade by si ich mala na každom prste desať... Ale, plačeme nad rozliatym mliekom. Minulosť nezmeníme, môžeme sa len pokúsiť vylepšiť si budúcnosť...“ odpovedala Katarína a zapozerala sa Diane do očí. Videla v nich len smútok, zmätok a zúfalstvo. Ani stopa po tom pozitívnom. Ale, niet sa čo čudovať...

  

   „Mami? Mňa strašne bolí brucho. Tuším mám črevnú chrípku...“ snažila sa nahovoriť mame. Dnes naozaj nemala chuť ísť do školy. Chcela len tak ležať v posteli a rozmýšľať. I keď, úplne ideálne by bolo, keby rozmýšľať nemusela...

   „No to určite... Mne je jasné, že sa chceš uliať. Ale ostaň si doma, písomku dnes nemáte tuším žiadnu, však?“ povedala a usmiala sa. Diana len otvorila ústa. Čo sa to s ňou deje? Ona má dobrú náladu? Sa mi to nejako nezdá... začala byť podozrievavá. Mala takú tušenie, že v tom hrá podstatnú rolu chlap. Ale nie jej otec...

   „Nie, vážne mi je zle. Dnes si poležím, zoberiem nejaké tabletky a budem OK, dobre?“ povedala a vytiahla si perinu pod bradu. Už by mohla vypadnúť...

   „Tak sa maj!“ zakričala mama a Diana len počula zavretie dverí. Vyskočila z postele a rýchlo prešla pod sprchu. V noci sa brutálne spotila a teraz na sebe cítila zaschnuté kvapôčky potu. Snívalo sa jej, čo by sa dialo ďalej, keby neušla...

   Pod sprchou sa vždy najlepšie rozmýšľa, čítala voľakde Diana a tomuto výroku musela dať za pravdu. Studené kvapôčky vody jej v cícerkoch stekali po chrbte a v hlave sa jej to hmýrilo myšlienkami. Mala pocit, že už nemá prečo byť na tomto svete. Že všetko je proti nej a osud chce, aby to trápenie už ukončila. Potom si však spomenula na Katarínu. Niekedy dávno si spečatili svoje priateľstvo voskom a prisahali si, že ak jedna z nich umrie, druhá nebude môcť žiť. A Diana práve teraz pocítila silnú výčitku. To by Kataríne spraviť nemohla. A navyše tu bolo ešte viac ľudí, ktorí by za ňou smútili. Nech sa akokoľvek snažila, vždy si spomenula na niekoho, kto jej bol veľmi blízky. Navyše by nemohla spraviť takú radosť svojej matke. A už vôbec nie otcovi, ktorého by asi porazilo, keby ostal sám s mamou.

   Diana sa utrela, obliekla a s hrdo vztýčenou hlavou sa predsa len pobrala do školy. Aj napriek všetkým svojim stratám a problémom našla v sebe silu a odvahu na život. Síce nie na život, ktorý si kedysi dávno vysnívala, ale stále na život, ktorý dokázala žiť.