„Kde je triedna?” spýtala sa Klaudia, najväčšia učiteľkina obľúbeňkyňa, keď ich triedna meškala na prvú spoločnú hodinu biológie.
„Asi jej ušla električka,” zaškeril sa Hugo a ďalej si nerušene vyberal špinu spoza nechtov.
„Prečo by jej mala ujsť? Však chodí autom!” zakričala na neho nechápavo Klaudia a ešte raz vyzrela z dverí. Vtom zbadala spotenú triednu, ako si veľkými krokmi kráti cestu medzi kabinetom a triedou jej miláčikov.
„Dobré ráno, prepáčte, že meškám,” zadychčane zachrapčala učiteľka a posadila sa za katedru. “Budem musieť zanedlho odísť, prišlo mi do toho niečo dôležité, s čím som nerátala, takže si písomku musíme preložiť na zajtra,” dopovedala a rozhliadla sa po triede. Keď zazrela Huga okamžite sa postavila a prešla k nemu najkratšou možnou cestou.
„My dvaja sa budeme musieť porozprávať!” ukázala na neho prstom a zamračila sa.
„Prečo by sme mali?” nevinne sa spýtal a odhalil dva rady rovných, trošku žltých zubov.
„Hneď sa dozvieš. Poď so mnou!” zavelila a capla ho po nohe, ktorú mal vyloženú na stole. Hugo sa teda pomaly postavil, zaškeril sa na svojich komplicov a učiteľkinmu chrbátu ukázal prostredník. Nemal absolútne žiadny strach. Bol si takmer istý, že žiaden z jeho kamarátov ho nevyzradil, pretože by mali problem spolu s ním. Len niekde v kútiku duše dúfal, že ich nikto ani očkom nezazrel.
„Hugo, veľmi dobre vieš, čo sa stalo. Mám zopár očitých svedkov, ktorí mi potvrdili, že ťa tam videli. Takže sa, prosím, nesnaž tváriť nevinne, lebo ti to nesvedčí,” začala učiteľka a Hugo sa nahlas rozosmial. Ale bol to tak trošku hysterický smiech. Pomaly sa ho začal zmocňovať nepokoj. Čo ak...
„Nemáte žiadne dôkazy!“ víťazoslavne vyhŕkol a otočil sa na opätku. Nemal prečo stáť tu ako idiot.
„No, pár by sa ich našlo... Ale to si zatiaľ nechám pre seba. Je to v rukách polície a nechcem tu vyťahovať tieto záležitosti. Ver mi, že usvedčiť ťa môžeme... Ale o to mi tu teraz nejde. Prišla som s tebou vyjednávať...“ Na chvíľku sa odmlčala, aby slovo „vyjednávať“ získalo na význame a potom sa nebadane uškrnula.
„Vyjednávať?! Preboha a prečo?!“ opýtal sa Hugo celý červený od hnevu aj trápnosti situácie. On tu mal byť ten povznesený. Vyzeralo to tak, že hra na mačku a myš sa otočila proti nemu.
„Prečo? Vieš si predstaviť, ako by sa ku mne začali správať kolegyne, keby jeden z mojich žiakov – a to si ešte nie som istá, či len jeden – išiel do polepšovne alebo v horšom prípade, do basy? Moja povesť by tým značne utrpela. A navyše, napriek tomu, čo si mi celé tie roky vystrájal, mám svojich žiakov rada a som si istá, že si to spravil len v afekte – dozvedela som sa o tvojej chorobe a je mi to vážne ľúto...“ povedala učiteľka a súcitne sa pozrela na Huga.
„Nepotrebuejm vašu ľútosť!“ zavrčal Hugo, ale popritom rozmýšľal nad slovami učiteľky. Bude aj napriek tomu zapierať alebo uzná, že konal v afekte a že ho to mrzí?
„Viem. Ale nemysli si, že si prvý aj posledný. Mnoho ľudí na tú chorobu zomrelo, ale mnohí sa s tým vyrovanli a naučili sa s ňou žiť. Našli v sebe silu, ktorá ich viedla a dokázali to, čo si vysnili. Napísali knihu, založili firmu, rodinu alebo si jednoducho užívali života. Viem aj to, že je to pre teba niečo nové a že si na to musíš najskôr zvyknúť. Chcem ti pomôcť...“ povedala a bolo vidno, že to myslí úprimne. Aj pre ňu to bol šok, keď sa to od jeho matky dozvedela. A bola si istá, že ON niečo podobné
vymyslí. Pozná to. Polovica jej rodiny rakovinu mala. A neprežila... Hugova reakcia ju však prekvapila. Nečakala, že sa rozhodne vyhodiť do vzduchu auto. A ešte k tomu JEJ auto!
„Tak viete čo? Dajte mi pokoj! Zabudnite na to, dobre? Mrzí ma to, viem, že som to nemal urobiť...“ zahral sa na poslušného chlapčeka, lebo pochopil, že by z toho mohol niečo vyťažiť. A že to napokon nebolo až také zlé...
„To, že ťa to mrzí, je pochopiteľné. Ale len tak ľahko na to nezabudnem,“ poznamenala učiteľka. „Musíš pre to niečo spraviť...“
„A čo také?“
„V prvom rade sa mi písomne ospravedlníš. Potom mi sľúbiš, že už nič podobné nevyvedieš. A mojou poslednou podmienkou bude, že sa začneš dobre učiť!“ Hugo zbledol. Nikdy sa nevedel dobre učiť. Tú poslednú podmienku jej jednoducho splniť nemôže! A ani nechce...
„Nie, budem chodiť do školy, to vám musí stačiť...“ povedal.
„Žiadna štvorka na vysvedčení! Moje posledné slovo!“ vážne odsekla učiteľka. Hugova hlava sa sklonila, chvíľu ostála nemo visieť, potom sa zodvihla, prikývla a s celým zvyškom Huga odišla.
Komentáre
ludom
zajtra by ste mali obdrzat aj dalsi diel, pre vas vsak posledny, lebo ten uplne konecny si budete moct docitat len v mojej knihe....