Lu(cia)

   „Čo by som si mala pamätať? Vlastne... Nie, nič si nepamätám!“ s hrôzou povedalo dievča sediace na nemocničnej posteli a zrazu dostala strach. Nevedela kto je, koľko má rokov, kto sú jej rodičia, kam chodí do školy, či má priateľky, chalana, ani nič podobné. Nepamätala si nič.

   „Vaša dcéra dostala amnéziu, avšak je veľmi pravdepodobné, že na prvé roky života si onedlho spomenie. Je však potrebné, aby ste jej v tom pomohli. Treba jej ukazovať fotky, brať ju na miesta, kam ste chodili a púšťať ju von. Najhoršie čo môže byť, je zamknúť ju doma. Veľa rodičov si totiž myslí, že tým spravia najlepšie. Omyl... Musím vás tiež upozorniť, že na posledný rok si zrejme nespomenie. Mala ťažký otras mozgu,“ zakončil lekár a potom v tichosti odišiel. Klára však pochopila, čo sa stalo a že tí dvaja milí ľudia, čo stoja pri jej posteli sú jej rodičia. Stále však nevedela, čo tam robí ten chalan.

   „Som taká šťastná, že sa ti nič vážne nestalo. Ale aby som nezabudla,“ začala mama a posunula sa k chlapcovi. „Tento tu mladý muž ťa zachránil. Nebyť jeho, tak...“ rozplakala sa znova mama.

   „Tvoja mama len chcela povedať, že je rada...“ povedal otec a chytil jej matku pod pazuchu. Spolu vyšli von a nechali Kláru samu s Tomášom.

   „Kto si?“ spýtala sa Klára. Tomášovi to prišlo trápne, ale vzápätí si uvedomil, že ona nič nevie, a tak sa trochu osmelil.

   „Volám sa Tomáš. A som... Tvoj chalan,“ rýchlo povedal a očervenel ako paprika. Klamal, ale bol si istý, že ona si nespomenie. A keby aj...

   „Tomáš? Hm... Ja mám chalana? Ako dlho sme spolu? Povieš mi niečo o mne? Ako sa mi vlastne toto stalo?“ spýtala sa Klára a Tomáš jej začal rozprávať. Trošku prikrášľoval, ale čo na tom? Nikto nevedel, ako to naozaj bolo...

 

   „Tak sa nám maj! A nezabudni, že budeš chodiť na kontrolu každý mesiac!“ lúčil sa s ňou pán doktor, keď po mesiaci opúšťala nemocnicu. Za ten mesiac sa toho stalo viac, ako si dokázala spomenúť. Každý deň boli pri nej rodičia, ktorí jej ukazovali staré fotky, tiež prišli spolužiaci a rozprávali jej o škole a takmer každý deň tam bol aj Tomáš, ktorý si vymýšľal, ako úžasne im bolo v čase, keď spolu chodili. A ona to všetko do seba nasávala ako suchá špongia.

   „Ahojte! Jasné, o mesiac som tu!“ zakričala ešte odo dverí a spolu s rodičmi sa pobrala k východu. Bolo zaujímavé začínať odznova. Zase zisťovala, aké to je, cítiť lásku rodičov, chlapca, ktorého v skutočnosti naozaj rada mala, a kamarátiek, ktoré jej ochotne rozprávali, čo všetko zažila. Len jedno jej bolo divné. Nikdy ani slovkom nespomenuli Tomáša. Nikdy nepovedali, ako spolu niekde boli, čo zažili, ani aký je. To všetko jej rozprával iba on. A ona, aj keď spočiatku nechápala, prečo s ním chodí, teda vlastne chodila, teraz si k nemu začínala vytvárať cit podobný láske. A dávala mu ho cítiť. Vedel, že keď k nej príde, nemusí sa báť, že ho odmietne. A to ho nesmierne tešilo, ale maj aj strach, čo sa stane, keď zistí, že s ním vlastne nikdy nechodila. Spolužiačky poprosil, aby jej nič nevraveli. Najskôr sa veľmi zdráhali, neskôr však pripustili, že to nie je až taký zlý nápad.

   Klára si po čase začala spomínať na svoje detstvo. Bolo zaujímavé, ako sa jej to všetko vybavovalo kúsok po kúsku, presne podľa sledu udalostí. Už sa dokonca dostala po tretí rok svojho života. Doktor bol z nej vyvalený. Sám neveril, že je niečo také možné...

 

   „Chýbala si mi,“ zašepkal jej Tomáš do ucha a prvý krát v živote ju pobozkal. Prvý krát v jeho živote a prvý krát v jej novom živote.

   „Aj ty mne,“ odpovedala potichu a zacítila v bruchu jemné chvenie.

   „Poď ku mne,“ zachrapčal a objal ju. Privinula sa k nemu a slastne zatvorila oči.

 

  „To nemyslíte vážne!“ skríkla a jej zreničky sa nebezpečne rozšírili. „To nemôže byť pravda!“ rozplakala sa.

   „Bohužiaľ. Testy neklamú. Ak chcete, tak môžeme spraviť ešte aj iné, ale výsledok bude rovnaký,“ snažila sa ju upokojiť lekárka.

   „Nie!“ zvreskla Klára. „Nie!“