Kristína sa rozbehne a skočí. Meter deväťdesiatpäť. Slabý výkon, pomyslí si a skúša to ďalej. Práve je na hodine telocviku, ktorú z duše nenávidí. Miluje však skákanie do diaľky. A práve preto sa dnes výnimočne neuliala. Zaujímavé je, že to učiteľke nie je ani trochu podozrivé. Alebo to prehliada.
„Kristína! Poď sem! Poď sa na niečo pozrieť!“ zakričí Petra a beží k nej.
„Čo je? Horí? Snažím sa prekonať svoj rekord,“ odpovie Kristína a pomaly sa poberie za Petrou.
„Pozri sa na Sašu! Vlastne sa pozri na jej krk!“ povie a Kristína hľadá medzi ostatnými spolužiačkami ich nepriateľku.
„Hej Saša!“ zakričí a v tom momente sa začne smiať ako zmyslov zbavená. Saša má na krku obrovský cucflek! Ale obrovský! „Čo sa jej pre boha stalo?“ spýta sa v záchvate smiechu.
„Pamätáš sa na toho posledného, s ktorým chodila? Myslel si, že to bude sranda,“ odpovie jej Petra a znova vybuchne. Saša bola ich nepriateľka už odvtedy, ako sa stretli. Vlastne ani nevedeli prečo. Jednoducho preto, že sa im nepáčila. Samozrejme nie výzorovo. Je aj vždy bola veľmi pekná. A patrične toho aj využíva. Nie je dňa, kedy by nemala nového chalana. Zaujímavé je, že jej tie vzťahy nikdy dlho nevydržia. A preto už má na škole povesť ľahkej devy. Najnovšie chodila s chlapíkom, ktorý má minimálne 25 rokov.
„A mal pravdu. Ja sa ušúlam!“
„Čo tu robíš tak skoro?“ oboril sa na ňu jej brat, keď otvorila dvere. Je to vlastne jej dvojča, ale ona sa k nemu nepriznáva. Má to šťastie, že sa vôbec nepodobajú.
„Šibe ti? Už je pol tretej. Idem normálne. A vlastne, prečo ťa to zaujíma?“
„No...“ začal a poškrabal sa. Vtom z jeho izby vyšlo nejaké dievča. Kristína sa rozosmiala. Keď sa však lepšie prizrela, zistila, že to nie je nik iný ako... Saša! Čo tu preboha robí? A prečo je zabalená v mojom uteráku?
„To nemyslíš vážne?!“ vyletela na Adama Kristína.
„Čo je? Čo sa deje? Ja som nikdy nemal námietky, keď tu bol nejaký tvoj fešák,“ povedal a zasmial sa. „Tak nechápem, čo sa s tebou robí.“
„Po prvé je to moja spolužiačka a po druhé ju z duše nenávidím. Nemysli si, že ti chcem radiť, ale ona nie je taká ako sa zdá. Už teraz má minimálne piatich chalanov. Ver mi, s ňou si nezačínaj,“ povedala a bolo vidieť, že to myslí úprimne vážne.
„Kristína, kľud. Ja viem akú má povesť a ver mi, že medzi nami k ničomu nedošlo.“
„Ale vážne? Tak prečo má na sebe môj uterák? Bol by si taký láskavý a vysvetlil mi to?“ ironicky sa ho spýtala.
„No... dobre, tak medzi nami k niečomu došlo, ale nebolo to citové. A navyše sa ti s tým nemusím zverovať. Si iba moja sestra. Ale nehovor to mame. Nejako sa ešte nezmierila s tým, že už žijem aj trošku inak.“
„Mne to vysvetľovať nemusíš. Ak si zabudol, máme tú istú mamu. Ale ty by si si mal dať pozor. Saša je potvora. Ty nechodíš na našu školu. Nepočul si s kým všetkým chodila.“
„Ahoj, Kristína!“ zahlásila Saša odo dverí už vo svojom tradičnom odhaľujúcom oblečení.
„Čau. Môžeš mi povedať, čo také som ti urobila, keď si začneš ešte aj s mojím bratom? OK, nenávidím ťa, ale aj tak.“ oborila sa Kristína. Mala toho dosť. Nestačí, že si robí v škole čo chce, ale ešte aj tu!
„Ty si mi neurobila nič, ale tvoj brat. Úplne mi poplietol hlavu...“ zachichotala sa Saša s tým svojím uličníckym smiechom.
„Vieš čo, nič mi nehovor,“ povedala Kristína a zmizla vo dverách do jej izby. Neverím, že by Adam mal niečo s tou mrchou. Veď predsa nie je sprostý. Určite ho nejakým spôsobom obalamutila. Veď ju poznám.
„Teraz mi povedz, ako to bolo!“ vystrelila, keď počula buchnúť dvere.
„To nemyslíš vážne!“ vybuchla Petra nasledujúci deň v škole. „Vážne tam bola?“
„Veď ti to hovorím. Prišla som domov a ona tam stála v mojom uteráku.“
„Myslíš...“
„Určite. Veď prečo inak by bola v tom uteráku? A Adam mi chcel tvrdiť, že sa spolu učili. Ha ha ha, to mu tak uverím. Ale poviem ti, že ma to strašne naštvalo.“
„To ti verím. Keby môj brat urobil niečo takéto, asi by som sa nezdržala.“
„Áno, ale musíš pochopiť, že sa tu jedná o Sašu. To ona je všetkému na vine. Veď ju poznáš. Ale Adam mi sľúbil, že s ňou si už nič nezačne. Teda, aspoň dúfam,“ povedala a už sa zaoberala radšej fyzikou. Teda ak sa dá počúvanie MP3-ky nazvať fyzikou.
„Hej, počúvaj. Čo keby sme zašli do Auparku. Veď vieš, nájsť si nejakých chalanov,“ navrhla Petra cez obed.
„No jasné. Zajtra o šiestej. Pobeháme po obchodoch, zájdeme do mekáča a potom si sadneme na lavičku a budeme čakať či nás niekto osloví,“ súhlasila Kristína a bola rada, že sa má ako odreagovať.
„Áno, nejako tak to bude prebiehať.“
„Tak ahojte, prespím u Petry,“ povedala Kristína presne o pol šiestej a rýchlo buchla dverami. Rodičia nemali radi, keď prespávala niekde inde.
„Kde toľko trčíš už sme tam mali byť!“ oborila sa ňu Petra, keď zazvonila u nich pred dverami.
„Veď to poznáš...“
„Nič mi nevysvetľuj a rýchlo poďme!“ zavelila Petra a už ich nebolo.
„Tak čo kúpime?“ spýtala sa Petra so zúfalstvom v hlase. Už pobehali celý Aupark a ešte nenašla ani jeden dobrý darček pod stromček.
„Ja už nekúpim nič. Už som kúpila darček snáď všetkým ľudom na tomto svete. Ak to takto pôjde ďalej, tak mi neostane ani koruna,“ povedala a na potvrdenie svojich slov zdvihla štyri preplnené igelitky. „ Aj tak sa čudujem, že mi ešte ostali dve stovky.“
„Tak zapadnime do nejakej kaviarničky. Možno sa na nás usmeje šťastie,“ navrhla Petra a nečakala na odpoveď. Zamierila k najbližšej kaviarničke a sadla si za nízky okrúhly stôl.
„Čo si dáš?“ spýtala sa Kristína, keď k nim podišiel jeden z čašníkov.
„Cappucino a tiramisu,“ povedala.
„Dvakrát,“ dodala ešte Kristína a už sa obzerala, či sa tu nenájde nejaký horúci adept na
ďalší vzťah. Keď vtom jej udrel do očí veľmi zvláštny pár. Veď to nie je nik iný ako Adam a Saša! Čo tu preboha robia?! Niečo mi sľúbil! Vyzerajú dosť šťastne. Dokonca sa smejú!
„Hej, Petra vidíš ich? Petra!“ zakričala na svoju kamošku, ktorá si už zrejme svoj objekt vyhliadla a začala udržiavať očný kontakt.
„Čo je? Nevidíš, že mám prácu... Preboha!“ vyhŕkla keď aj ona zbadala kam smerujú Kristínine oči.
„Presne tak. Veď počkaj, ja mu ukážem...“
„Kristína, nechaj to tak. Nemôžeš tam len tak vletieť. Je to predsa tvoj brat a on má svoj vlastný život. Môže si robiť čo chce. Len dúfam, že sa rozhodol správne,“ zastavila Petra svoju kamarátku.
„Keď myslíš. Ale doma mu vyčistím žalúdok,“ rozhodla sa Kristína a odvrátila sa od nich. „Poďme domov. Dnes už nemám na nič náladu.“
„OK, ten chlapík je aj tak nejaký divný,“ zhodnotila Petra svoj ďalší objekt. Postavili sa a odišli. Ešte zazreli Adama a Sašu v hrejivom objatí.
„Ako si to predstavuješ chodiť s ňou?! Hm? Odpovedz!“ vychrlila Kristína na svojho brata,
akonáhle otvoril dvere od bytu.
„Môžem sa aspoň vyzuť a vyzliecť?“ opýtal sa Adam, zaskočený sestriným výbuchom.
„Možno. Najskôr mi povedz, čo si s ňou robil v Auparku!“
„Nie je to snáď moja vec?!“ nahneval sa Adam.
„S hociktorou inou by to bola tvoja vec, ale keď sa jedná o ňu tak nie!“
„A môžeš mi vysvetliť prečo?“
„ No... vlastne nie, ale aj tak chcem vedieť, čo si s ňou robil. Je to moja spolužiačka.“
„A keby som chodil s Petrou, tak by ti to takisto vadilo?“
„To je ale niečo úplne iné!“
„Naozaj? Prečo? Prečo môžem chodiť s Petrou, ale so Sašou nie?“
„Proste je to tak a hotovo!“ povedala a odpochodovala. Má pravdu, nemám právo mu do toho zasahovať. je to jeho vec. Ale keď mňa tak štve, že chodí práve so Sašou. Keby to bol hocikto iný. Na druhej strane, prečo sa Saša zahadzuje práve s Adamom. Veď ho nikdy predtým nevidela. Určite ho len využíva. Uvažovala Ivana v posteli. Takto aj zaspala.
„Petra, mám nápad!“ zvolala Kristína na druhý deň.
„Ó nie! Zase prídem k nejakému úrazu alebo skončím v base.“
„Nie, nie. Je úplne geniálny. Začneš chodiť s Adamom. Však som perfektná?“
„To nemyslíš vážne, však?“ zhrozila sa Petra a odhryzla si z desiaty.
„Ale samozrejme, že hej. Nerozumieš? Keď s ním začneš chodiť ty, zabudne na Sašu a práve o to mi ide. Nemôžem dovoliť, aby s ňou naďalej chodil. To jednoducho nepripustím,“ povedala Kristína a myslela to vážne.
„No dobre, ale ako môžeš vedieť, že by mal o mňa záujem?“
„Jednoducho to viem. Tak ako, súhlasíš?“ horela nedočkavosťou Kristína.
„Ja neviem. Ale vieš čo viem úplne presne? Až príliš sa staráš o svojho brata. Prečo ho nenecháš na pokoji? Radšej by si sa mohla zamerať na hľadanie chalana pre teba a nie frajerky pre tvojho brata.“
„Ale dobre vieš, že ja žiadneho chalana nechcem ani nepotrebujem,“ ofučane povedala Kristína.
„Kristína, to tu chceš do konca svojho života hniť ako stará hruška? Vieš koľko dievčat by sa rado ocitlo na tvojom mieste? Nikto sa s tebou nebaví, lebo ty všetkých nápadníkov od seba odháňaš ako dotieravé muchy. A nemysli si, že aj ja to s tebou vydržím donekonečna. Škola sa skončí a každá pôjdeme svojou cestou. Koho si nájdeš vtedy?“ vyčistila jej žalúdok Petra.
„To je síce všetko pekné, ale zober si takú Sašu. Veď ona strieda chalanov ako ponožky a nevidím, že by sa všetci pretrhli, len aby sa s ňou bavili,“ Namietla pokojne Kristína, no vo vnútri jej to vrelo. Ako sa opovažuje hovoriť mi čo mám a nemám? Nie je to snáď moja vec, či zo mňa bude stará dievka, alebo či budem ako Saša? Nevedela však, že presne toto robí ona svojmu bratovi.
„Ako myslíš. S mojou pomocou však nerátaj!“ Povedala jej Petra a odišla.
Kristína tresla dverami na svojej izbe, dobre, že jej odtiaľ nevyletelo sklo.
„Netrieskaj dverami!“ zakričala mama, ale Kristína ju ani zďaleka nepočúvala. Mala predsa dosť svojich problémov.
„Čo ti je?“ spýtal sa jej brat, ktorý potichu prekĺzol do jej svätyne. Nikomu z celej svojej rodiny nedovolila vstúpiť do svojej izby. Keď išla preč, vždy si ju zamkla. Nepotrebovala, aby sem každý chodil a prehrabával sa jej vo veciach. Jediný dvaja ľudia, ktorý tu kedy boli, sú Petra a Stano. Jej jediný chalan, ktorý sa s ňou pred pol rokom rozišiel. Tu strávili všetky spoločné chvíle, a keď nadišiel čas na jej „poprvé“, sprosto sa s ňou rozišiel...
„Čo tu robíš?! Nedovolila som ti sem vstúpiť!“ zrúkla na brata Kristína. Nestačí, že má dnes totálne pokazenú náladu, ale ešte aj jej blbý brat za ňou lozí. Čo som komu urobila?
„Čo ti je?“ zopakuje Adam svoju otázku
„Nič. Čo by mi malo byť?“ Šiblo mu?
„Kristína niečo sa ti stalo...“
„A čo si ty? Psychológ?“ skočí mu do reči Kristína neuvedomujúc, že presne toto potvrdzuje Adamove slová.
„Nie, ale poznám ťa. To stačí.“ pokojne povedal a sadol si k nej. Kristína si odsadla a odfrkla:
„Ty si myslíš, že ma poznáš! A čo sa mi teda stalo, Freud?“
„Keby som to vedel, tak sem predsa nelozím, nie?“
„Tak aby si vedel, ide tu o teba,“ povedala Kristína a odišla do kuchyne.
„O mňa? No to určite...“
„Chceš chodiť s Petrou?“ vystrelila a pozrela sa bratovi priamo do očí. Nevie čo ju to napadlo. Nič rozumnejšie jej však v tej chvíli nenapadlo.
„Prosím?“ prekvapene sa spýtal Adam. Toto nečakal. Vlastne sám nevedel čo od tohto rozhovoru očakáva.
„Pýtala som sa, či chceš chodiť s Petrou?“
„Prečo?“
„Prečo nie?“ odvrkla Kristína a vrátila sa nazad do svojej izby. Skôr však, ako tam stihol prísť aj Adam, otočila kľúčom a zvalila sa na posteľ. Počula ako sa Adam snažil otvoriť dvere a potom odišiel. Rozplakala sa. Čo to dnes všetci majú? Najskôr Petra, teraz Adam, o chvíľu príde samotný Sigmund Freud. Trpko sa zasmiala. Asi by som naozaj mala zájsť za nejakým psychógom...
„Petra? Sorry za ten včerajšok, asi som nebola celkom normálna.“
„To si teda nebola, ale ja nemienim zmeniť svoj názor. Buď so sebou niečo spravíš, alebo si nájdi niekoho iného,“ povedala Petra a ďalej sa bavila s ich spolužiačkou. Práve teraz musela byť taká protivná, keď som sa rozhodla jej ospravedlniť? rozmýšľala cestou ku kabinetu školskej psychologičky. Rozhodla som sa dobre? Zaklopala. Už sa chystala odísť, keď sa dvere otvorili a v nich stála učiteľka Píseková.
„Môžem ti nejako pomôcť?“ spýtala sa a usmiala sa.
„No vlastne... neviem.“ povedala zúfalá Kristína a prestupovala z nohy na nohu.
„Tak poď ďalej. Porozprávame sa,“ navrhla jej slečna Píseková a Kristína s radosťou vstúpila dnu. Vtedy si uvedomila, že tu ešte nikdy nebola. A toto ani zďaleka nevyzeralo ako kabinet učiteľa. V rohu bol písací stôl, pri ňom stolička, zopár skríň a na druhej strane dlhá pohovka. Dva veľké kvety v črepníkoch a umývadlo. Bolo tu príjemne. Kristína sa posadila na kraj sedačky a pozerala sa von z okna.
„No, čo ťa trápi?“
„Zdá sa mi, ako by všetci boli proti mne. Vlastne, nie vždy. Niekedy sú až prehnane starostliví.“ povie a cíti postupnú úľavu. Potrebovala to už niekomu povedať.
„A to je zlé? Starostlivosť predsa ešte nikomu neublížila, pokiaľ viem.“
„Lenže... je to všetko iné. Všetkým sa zdá, že sa až príliš starám o svojho brata, než o seba.“
„Komu, všetkým?“
„Bratovi a Petre, mojej najlepšej kamarátke.“
„Povedz mi všetko. Z tohto sa nedá určiť nič.“
„Dobre. Začalo to, keď som našla svoju nepriateľku u nás doma...“ začala a vypovedala celý príbeh. Učiteľka pozorne počúvala a nakoniec povedala: „Vidí sa mi, že sama nevieš čo chceš. Ale podľa mňa by si sa mala dať na radu svojej priateľky. Nájdi si niekoho a ostatní ťa už nebudú trápiť. A pokiaľ ide o tvojho brata, nechaj ho tak. Keď sa popáli, uvedomí si, že vtedy urobil zle, keď ťa nepočúvol. Na druhej strane, čo ty vieš, možno sa predsa aj tá Saša zamilovala a už nebude taká ako bola predtým.“
Kristína rozmýšľala: „Dobre, skúsim to. Ale ak to potom bude horšie...“
„To teraz nerieš. Nechaj tomu voľný priebeh. Keby niečo zase príď. Budem rada.“
„Beriem vás za slovo. Zatiaľ dovidenia.“
„Čo zase chceš? Nepovedala som ti dosť jasne, že pokiaľ so sebou niečo nespravíš, nemáš za mnou chodiť?“ oborila sa Petra na Kristínu, keď za ňou po návšteve psychologičky prišla.
„Petra, aspoň ma vypočuj.“
„Tu nie je o čom...“
„Ale je. Rozhodla som sa. Nájdem si chalana. Ale bez teba to nebude možné.“
„Čo?“ neveriacky sa spýtala Petra. Neverila jej ani slovo. Predsa sa nemohla zmeniť tak rýchlo. V priebehu niekoľkých hodín. Nie to nie je možné.
„No, rozmýšľala som,“ povie. Zámerne nehovorí o návšteve psychologičky. Nechce aby si jej kamoška myslela, že je nejaká psychopatka. „A zistila som, že ste mali obaja pravdu. Zmením sa, sľubujem. Už nebudem do svojho brata strkať nos, ani sa nebudem snažiť dať ťa s ním dokopy.“ sľúbila a myslela to vážne. Petra sa zamyslela. Myslí to naozaj vážne? Ale čo by ju primälo k tomu, aby sa takto rozhodla. Veď vždy bola tvrdohlavá ako mulica.
„Neviem, čo z toho bude, ale vyskúšam to.“ povie napokon a Kristíne sa nesmierne uľaví. Neprišla o svoju kamošku.
„Dobre. Tak, teraz pôjdeme do kina a sadneme si vedľa pekných chalanov. Dáš sa s nimi do reči a uvidíme čo z toho bude,“ navrhne Petra a Kristína vďačne súhlasí. Teraz by však súhlasila so všetkým.
„Tak na čo pôjdeme?“ pýta sa a prezerá program.
„Mne je to jedno,“ odvetí Kristína a ďalej sleduje prichádzajúcich ľudí, keď vtom zbadá toho najkrajšieho chalana, akého kedy videla. V tom momente zabúda na svoje predsavzatie a okamžite ťahá Petru za rukáv.
„Čo je?“
„Vidíš ho? Je perfektný!“ nadchýna sa Kristína a nemôže z neho spustiť oči. Ľudia sa na ňu zmätene pozerajú, ale ona na to kašle a ďalej sleduje svojho idola. „Musíme ísť na to isté čo on!“ rozhodla a už aj sa postavila do radu za neho. Keď počula na čo ide, postavila sa pred kasu a vypýtala si dva lístky na Tróju. Zámerne podstrčila uvádzačovi stovku a vypýtala si miesta vedľa neho. Keď jej predavač podal lístky, víťazoslávne ich zdvihla nad hlavu a zaškerila sa na svoju kamarátku. „Vidíš čo všetko viem urobiť kvôli chalanovi? A teraz rýchlo, musíme si švihnúť, film o chvíľu začína!“
„A čo máš v pláne urobiť?“
„Ešte neviem, ale niečo zaručene vymyslím!“ povie a vojde do sály. Zamieri k ich radu, oslnivo sa na neho usmeje a sadne si vedľa neho. Hlavou sa jej premieľa veľa myšlienok, ale všetky zavrhne a otočí sa k svojmu idolovi: „Prepáč, ale sedíš mi na bunde...“
„Fakt? Sorry, nevšimol som si,“ povedal nádherným zamatovým hlasom a postavil sa. Kristína si spod neho vyberie bundu a spýta sa ho: „Tešíš sa na film?“ dúfa, že to zaberie.
„Ani nie, to moja priateľka na to chcela ísť,“ povedal a Kristíne by sa v tom momente krvi nedorezal. Stuhla, ale vedela, že čaká na nejaké slová, tak sa pozbierala a povedala: „Hm, tak to väčšinou býva,“ a otočila sa na Petru, ktorá v sebe dusila smiech. Najradšej by sa prefackala. Mohlo ma napadnúť, že taký krásny chalan bude zadaný. Ale kde je jeho frajerka? Už začal film a jej nikde.
„Nemysli si, že chcem byť dotieravá, ale kde máš fra... priateľku?“ spýtala sa a vtedy pochopila, že je to blbosť. Už zase sa starala do cudzích vecí.
„Ja nemám frajerku. Tá priateľka je moja kamarátka a chcela ten film vidieť, lenže ochorela, a keďže mala rezervovaný lístok, poslala mňa,“ povedal a Kristína by ho v tom momente najradšej vybozkávala. To je iba sen. To sa mi iba sníva! On je voľný! YES! Zaradovala sa a kukla sa smerom k Petre. Tá od úžasu iba otvorila ústa a nezmohla sa na žiadne slovo.
„A prečo ťa to vlastne zaujíma?“ pokračoval, bez toho, že by si všimol Kristíninu reakciu.
„Ale nie, nezaujíma, len som sa čudovala a nechcela som, aby tvoja priateľka zmeškala Brada.... tento super film,“ zahabkala a prvý krát sa pozrela na plátno. Žiaril na ňom muž, za ktorého by položila aj život. Brad Pitt! Ach, aká bola šťastná, že sa rozišiel s Jennifer. Ale to bolo včera. Dnes ju úplne zaujal jej sused. Nejako rýchlo ukončil tento rozhovor. Musím ešte niečo vymyslieť! Zaumienila si, ale neprišla na nič. Už-už chcela niečo povedať, keď zaznela hudba a film sa skončil. Svetlá sa
rozsvietili a ľudia sa začali strkať von. Jej sused takisto nezaháľal a o minútu na to, ho videla ako
vychádza zo sály.
„Tak vidíš,“ obrátila sa na svoju kamarátku, „nie je mi súdené s niekým chodiť.“
„Čo to trepeš? Veď si predsa chodila s najkrajšími týpkami zo školy. Zahoď jeden nevydarený pokus
za hlavu a radšej si vyhliadni iný objekt,“ navrhla jej Petra a vydala sa smerom McDonald.
„Máš pravdu,“ usmiala sa Kristína a pobrala sa za ňou. Už sa jej zbiehali slinky na cheesburger.
„Kristína? Máš na mňa chvíľku čas?“ opýtal sa na druhý deň v škole Tomáš, jej spolužiak, ktorého síce nezavrhuje, ale „nemusí“ ho.
„O čo ide? Ale rýchlo nemám veľa času,“ povie a uvedomí si, že nemusela byť až taká odporná.
„Vlastne som sa len chcel spýtať, či by si so mnou niekedy nezašla do kina,“ povie a chudákovi, rozbúcha sa mu srdce. Už dlho je do nej zamilovaný, a až teraz sa odhodlal s ňou prehovoriť.
Kristína už mala naporúdzi jej zvyčajnú odpoveď, ale potom si spomenula na Petru a rozhodla sa. Pozrela sa na Tomáša a odpovedala otázkou: „Kedy?“ Tomášov výraz tváre prezrádzal prekvapenie. Nebol síce škaredý, ale bol si takmer istý, že mu povie nie. Teraz tu stál a nevedel čo odpovedať. Nerátal s tým. Nerátal s kladnou odpoveďou.
„Kedy? Kedy ti to bude vyhovovať... napríklad sobota o štvrtej, aupark, snowboarďáci,“ vychrlil zo seba a čakal na Kristíninu reakciu. Tá sa na neho očarujúco usmiala a prikývla: „Platí, stretneme sa tam.“ Tomáš sa otočil, a keď si myslel, že ho už nevidí od radosti vyskočil. Kristína ho ale videla. Zasmiala sa.
„Nemôžem tomu uveriť! Ty si mu povedala, že s ním ideš do kina?? Nestalo sa ti niečo?“ vychrlila Petra, ktorá ich po celý čas sledovala.
„No a? Zobrala som si tvoju radu k srdcu, mala by si byť rada,“ povedala a pozrela sa na Petru. Tá ju úplne spontánne objala. „ Konečne vidím, že moje slová nevyšli nazmar. Juchú!“
„No ahoj. Už som sa bál, že neprídeš!“ zajasal Tomáš, keď po päťminútovom meškaní nakoniec prišla.
„Prepáč. Ušiel mi autobus. Ale už som tu, tak môžme ísť. V ktorej je to sále?“ ospravedlňujúco sa usmiala a chytila ho pod pazuchu.
„Trojka. Teším sa, čítal som na to super recenzie. Som zvedavý, aké to bude...“ trepal, keďže bol zjavne nervózny. Keď sa usadili hovoril o „perfektnom výfuku do auta, ten musíš vidieť!“ Kristína mu položila prst na pery a naznačila, že má byť ticho.
„Prepáč, som trochu nesvoj.“ povedal a upriamil svoj pohľad na plátno, kde práve začala hrať super pesnička od Dana Bártu.
„To je v poriadku,“ povedala a tiež sa zadívala na plátno. Vtom sa k nej Tomáš otočil a pokúsil sa ju pobozkať, no keďže bola v kine tma ako v rohu, netrafil sa a oslintal Kristíne líce.
„Šibe ti? Čo to robíš? Fuj! Prasa jedno!“ vyletela Kristína, zodvihla sa a odišla. Keď za sebou zatvorila dvere od sály, rozosmiala sa. Chudák, teraz som mu spôsobila traumu na celý život. Mala by som sa tam vrátiť a ospravedlniť sa mu... Otočila sa a už-už chcela otvoriť dvere, keď ich zrazu niekto rozrazil a utekal preč. Bol to Tomáš. Zakričala za ním a on sa otočil. Rozbehol sa naspäť a medzitým si Kristína pripravovala vety, ktoré mu povie. Márne, rozum mala ako zaseknutý.
„Prepáč, nemal som to spraviť, je mi to ľúto,“ predbehol ju Tomáš a ona sa len usmiala.
„Aj ty mi prepáč, nemala som tak vyletieť, napokon ty za to nemôžeš. Nevrátime sa tam? Ten film je vcelku fajn,“ povedala a privrela oči. Tomáš ju chytil za ruku a otvoril dvere. „Nech sa páči.“
Posadili sa naspäť a tentoraz sa Tomáš trafil. Kristína sa nebránila...
„Hovoríš mi pravdu? Neklameš? Nemôžem tomu uveriť. Takže teraz s ním chodíš? Aké to bolo? A film?“ valila otázky Petra, keď sa u nej po kine zastavila.
„Neklamem. Neviem, či s ním chodím, ale nečakala som, že to takto skončí. Z filmu som nakoniec nemala nič. Dohodli sme sa, že si ho potom požičiame na DVD-čku. Aké to bolo? Ako vždy. Nehovor mi, že si sa ešte nebozkávala. Ale musím povedať, že nie je najhorší. A dobre voňal,“ odpovedala na otázky Kristína a dobre sa na tom zabávala. Ešte nevidela svoju kamarátku takú zvedavú, a to je čo
povedať, keďže Petra je zvedavá stále.
„Akože nevieš či s ním chodíš? To by si teda vedieť mala! Dohodli ste sa na ďalšom rande? Aký vlastne je?“
„Milý. Trošku nudný, ale povedala by som, že to bolo tou nervozitou. To sa dá časom do poriadku. Dúfam,“ povedala a zasmiala sa.
„Takže nepopieraš, že by si sním rada chodila.“
„Nič také som nepovedala. Je pekný, to sa musí nechať. Vyzeral úplne inak, než v škole...“ nedopovedala, práve sa ozvala melódia jej mobilu. Pozreli sa na seba a priložila si mobil k uchu: „Prosím?... No ahoj!... Vážne?... Dobre, o päť minút som tam.“ povedala a zložila.
„Tipnem si kto ti volal. Má hnedé vlasy, modré oči, dobré svaly, korytnačku na bruchu a bezchybný chrup. Trochu akné, bucľatejšie líca a volá sa Tomáš.“
„Ako si to uhádla? Si veštica?“ zasmiala sa Kristína, dopila pohár coly a zodvihla sa. „Ale ako si počula, o päť minút musím byť dole na autobusovej zastávke, takže idem, ale zastavím sa.
„Uži si to!!! A nezabudni prísť!“ zakričala za ňou Petra a zavrela dvere. Bože, aké ma to dievča šťastie! Každý po nej ide.
„Čau. Nemysli si, že som nejaký úchyl alebo čo, že ťa chcem vidieť hodinu po tom, čo sme sa rozišli, ale zabudol som sa ťa niečo spýtať. Budeš so mnou chodiť?“ vychrlil Tomáš, hneď ako ju zbadal. Kristína chvíľu zastala, potom sa spamätala, podišla k nemu bližšie, dala mu pusu a prikývla. Tomáš ju zodvihol, zatočil s ňou a rozosmial sa. Od šťastia. Asi mám naozaj šťastie. Splní sa mi všetko, po čom túžim. A Tomáš je toho iba príkladom...
Jana zatvorí svoj zošit s poviedkami a odloží pero. Prečo som tomu dala názov Sklamanie? Veď je to všetko o šťastí, láske a priateľstve... Opäť vezme do ruky pero, zaškrtá slovo Sklamanie, prepíše ho, postaví sa a ide na večeru. Na zošite stojí: Šťastie...
Komentáre