Lu(cia)

      „Mami, daj mi už, kurva, pokoj!“ zakričal na ňu, keď mu už po desiaty krát strkala do rúk vrecko s desiatou. Inokedy ani nevstala, keď šiel ráno do školy a teraz mu dokonca aj uvarila kávu, do ktorej priliala kvapku whiskey. Aké pozorné! Celé prázdniny bola na neho neuveriteľne milá a incident s drogami ani nespomenula, aj keď, niekedy boli jej narážky prisilné. Ešte v ten večer sa brutálne pohádala s otcom a on za sebou treskol dverami a na tri dni zmizol. Typické. Hugovi to bolo jedno. Na druhý deň sa vybral do krčmy, kde sa do nemoty spil, potom sa rozreval, nadával na celý svet a nakoniec zo seba vydávil celý obsah svojho žalúdku, čo teda nebolo málo... Keď prišiel domov mama sa na neho pozrela skúmavým pohľadom a chcela niečo povedať, potom sa však zasekla a doniesla mokrý uterák a paralen. Uložila ho do postele a od tej doby bola stále pri ňom. Varila mu čaje, pripravovala obedy, dokonca chodila nakupovať! Akoby si neuvedomovala, že rakovina sa nedá vyliečiť paralenom... Huga z toho išlo rozhodiť. Snažil sa byť každý deň vonku, ale nejako sa mu nechcelo ísť von samému. Snažil sa čítať, ale písmenka sa mu zlievali do jedného a nedávali žiadny zmysel. Snažil sa tvoriť, skladať texty, ale nemal na to nervy. A čo bolo najhoršie, nevinný nurofenový prášok vymenil zase raz za čistý pervitin. Bolo mu jedno, že mu ho pri výtere sliznice zas objavia. Bolo mu jedno, že zomrie na predávkovanie sa. Dokonca hľadal všetky spôsoby úmrtia, len aby nemusel zomrieť na tú zasranú rakovinu.
   „Ale Hugo! Správaš sa, akoby som ti nikdy nerobila desiatu...“ kriticky mu odpovedala mama a bolo vidno, že jej to celé už pekne lezie na mozog.
   „Tu nejde len o desiatu! Si ku mne prehnane viazaná! Prečo mi jednoducho nedáš pokoj a nejdeš si žiť svoj život! Nikdy si ma predsa nemala rada, tak sa na mňa vykašli!“ navrieskal na ňu, až mu na čele navrela žila.
   „Čo si to povedal? Vždy som ťa mala rada! Prečo by si inak bol tu? S otcom sme sa ľúbili a chceli sme ťa. Nemohli sme však obmedziť tvoje vrtochy. Musím to priznať, si zlé dieťa, ale to neznamená, že by som ťa nemala rada! Milujem ťa, Hugo!“ povedala mu a snažila sa mu dať pusu na líce. Hugo sa jej vyšmykol a rýchlo vyšiel na chodbu zaviazať si svoje ťažké boty. Bol zmätený. Z toho všetkého. Z matkiných citov, otcovej ľahostajnosti a choroby, ktorá ho rozkladala. Mal toho po krk a najradšej by sa na všetko vykašľal. Ale nemohol. Nevedel prečo, ale niečo mu bránilo urobiť ten posledný krok. V jeho hlave sa odohrávali ťažké súboje a on bol len tichý účastník. Nevedel čo chce. 
   „Idem do školy. Tú desiatu si nechaj, nestojím o to. O nič!“ dodal a zavrel dvere.
   Po ceste do školy sa zastavil v stánku. Kúpil si červené Marlborky a ihneď si jednu strčil do úst. Prsty sa mu triasli a bol celý nervózny. Nechcel ísť do školy. Nechcel vidieť všetky tie tváre, ktoré o ničom nebudú vedieť a on sa bude musieť tváriť, že sa nič nedeje. Nemal v pláne im to povedať. Na čo aj? A vlastne, na čo by mal chodiť do školy? Mám posledné roky svojho života, tak prečo by som ich mal premárniť v škole? Nie, milá mamička to bude musieť pochopiť. Žiadna škola. Ukončil som povinnú školskú dochádzku, tak čo? Spytoval sa sám seba a prešľapoval z nohy na nohu. Na jeho bordovej baganži sa skveli rôzne pamiatky na rozličné udalosti. Kúsky zaschnutého blata zo včerajšej búrky, odlúpená farba od bitky s nejakými mladými náckami, na jednej mal kus vlastných zvratkov a na podrážke podpis nejakej šľapky, ktorú kedysi dávno pretiahol. Takýto život mi vyhovuje, prečo by som to mal meniť?
   Zahasil špak a pobral sa k bráne školy. Rozkopol dvere na triede a sadol si do rohu miestnosti. Vyložil si nohy na stôl a poslal ironickú pusu spolužiačke, ktorá sa na neho znechutene pozerala. Mal to tu rád. Všetci sa ho báli a učitelia mali rešpekt. To ešte len bude srandy, keď im triedna oznámi, že mám rakovinu! Zaškeril sa začal si vypiskovať melódie známej pesničky.