Lu(cia)

   Ľahla si na posteľ a začala plakať. Z celého srdca plakala až mala vankúš celý mokrý od sĺz. Nechápala, ako jej to mohli robiť. Nikto ju nemal rád. Všetci boli proti nej.

   Posadila sa, utrela si slzy a pobrala sa do kúpeľne. Zamkla sa, posadila sa do sprchovacieho kúta a vyhrnula si rukáv. Na zápästí sa jej ligotali krvavé jazvy po jej únikoch do sveta bolesti. Vlastne ani nevedela, prečo to robí. Nepomáhalo jej to zbaviť sa jej problémov, naopak, s ukrývaním jaziev ich mala ešte viac. Minule sa to skoro prevalilo, keď jej na telesnej spadla šatka z ruky. Nikto, okrem Kamily, si to nevšimol a tá jej to potom dala riadne vyžrať. Jana ju odbila slovami, že spadla a poškriabala sa. Kamila síce na to neskočila, ale dala jej pokoj. To jej zatiaľ stačilo...

   Pozerala sa, ako žiletka preniká do jej kože a ako sa z nej valia potôčiky krvi. Na bolesť si už zvykla, koniec koncov, nebolo to po prvý krát. A po všetkých tých piercingov a tetovaniach... Spočiatku sa bolesti strašne bála, ale časom pochopila, že bolesť dokáže v niektorých prípadoch pomôcť. Najhoršia bolesť, ktorú však zažila, bola, keď jej tetovali členok. To bolo otrasné. Ale bolo to len jej prvé tetovanie.

   Chytila mokrý uterák a poutierala krv, ktorá popadala na dlážku. Potom sa vyzliekla a osprchovala sa. Nič nebolo lepšie, než horúca sprcha. Keď bola dostatočne osprchovaná vzala druhý uterák a začala sa drsne utierať. Odjakživa to tak robila. Akoby mala pocit, že všetko na nej je nečisté a musí to stoj čo stoj zmyť.

   Odplachtila sa naspäť do postele a zaspala tvrdým spánkom. Sníval sa jej sen, že nemá žiadne problémy, svet je fajn, rodičia ju milujú, chalan ju nepodvádza, kamarátky ju neohovárajú a v škole neprepadáva z piatich predmetov. Aké by to bolo krásne, keby to bola pravda... uvažovala ráno po prebudení. Bola celá dolámaná a ruka ju strašne svrbela. Cítila sa byť slabá a nemala vôbec chuť vstávať z postele. Matka k nej však nabehla, potiahla ju za vlasy, vylepila facku a začala jej nadávať. Jana bola na to zvyknutá. Takto to chodí deň čo deň. Dnes ju to však mierne zaskočilo. Veď si bola istá, že spravila všetko, čo mala a dala si sakramentský pozor, aby všetko bolo tip-top. Zrejme to tak nebolo... 

   "Ty jedna malá kurva! Čo si včera robila? Kúpeľna celá smrdí! Čo si zas stvárala! Som ti povedala, že nebudeš odhadzovať použité vložky do koša v kúpeľni!" vrieskala na ňu. Aha, takže ide o môj včerajší výlet... Sakra, zabudla som to poriadne umyť...

   "Mami, prepáč, už sa to nestane..." odpovedala nacvičenou vetou a nemotorne sa postavila. Ruky vytočila smerom k telu a natiahla na seba dlhé čierne tričko. Matka pri nej stála a pozerala sa na jej chudé telo.

    "Zase si nejedla! Pre koho si myslíš, že nakupujem všetky tie cholesteroloidné jedlá a varím?! Hm?" rozbľačala sa zase. Áno, ty varíš... Jasné. Prídem domov a prvé čo uvidím je, že ty stojíš pri sporáku. Ha ha ha.

   "Jedla som mami. Ale bola som behať, tak som to spálila..." ďalšia nacvičená lož. Celý jej život sa vlastne skladal z klamstiev.  Klamala doma, klamala v škole, klamala Jurovi... Vlastne už klamala aj samú seba. 

   "Myslíš si, že som sprostá? Že nevidím, ako mi furt klameš? Ale je mi to jedno. Pi, čo chceš, spi s kým chceš, rob čo chceš. Ja to už nezvládam." povedala a odklopkala preč. Tresla za sebou dverami a odišla do práce. Jana si pomaly obliekla svoje obľúbené oblečenie, pozapínala všetky náušnice a piercingy, namaľovala sa a vypadla tiež...

   "Čo to máš na ruke?" opýtala sa jej Kamila v škole počas prestávky. Kamila bola jej kamarátka, ale Jane začínala liezť na nervy. Prispôsobovala sa tým fiflenám, ktoré mali v triede. Už ju viac zaujímalo to, koľko čo stálo, než kde je aký koncert. A Janu to mrzelo.

   "Nič." odpovedala a stiahla si rukávy.

   "No práve! Nič! Kde máš svoje povestné náramky a šatky? Ukáž mi ruku!" vyblafla a načiahla sa za Janinou rukou. Tá ju rýchlo zvrtla za chrbát.

   "Prečo by som ti mala ukazovať moju ruku? Náramky nemám, lebo mi ich matka vzala a neviem kde," narýchlo si vymyslela a radšej ušla na WC-ko.  Tam sa zamkla a začala zhlboka dýchať. Už jej to všetko prerastá cez hlavu. Už to nevydrží. Z očí jej začali stekať slzy. Ale neboli slané. Bola to len obyčajná voda...

   Otvorila dvere a tašku tresla na zem. Rýchlo prešla do kúpeľne a vysypala na zem všetky lieky, ktoré našla. Vitamíny dala nabok a do úst si položila jeden Rohypnol. Vybrala žiletku, stiahla rukáv a urobila,čo mala. Po tvári jej zase stekali neslané slzy. Potom do seba šupla ďalšiu tabletku. Neskôr ďalšiu a potom ďalšiu. Po chvíli už ani nevedela, čo roí. Len tam ležala, plakala, jedla a zvierala injekciu. Nikdy si nepichala. Nebola feťáčka, ale túto dávku mala pri sebe vždy. Ani nevedela prečo. Dávala jej istú silu odolávať. Teraz to nezvládla. A nevšimla si, že je tam toho strašne veľa...

   Vytiahla si rukáv až po predlaktie a trasúcou sa rukou si našla žilu. Priložila ihlu a stlačila...